Mám rád po búrke rána,
keď zem si kvapkou dažďa mýva tvár
za bleskov, hromov chmáry odohnáva,
by ráno čistou rukou siahlo na oltár.

Byť znavený a sám sa zviechať v múze,
v jej objatí a čejsi vôle nestrádať,
česať dolné myšlienky v úhľadnicu lúzy,
či vieru v lásku vehementne postrádať.

Čisté ráno, sťaby nový štart sa zračí,
nová pieseň v bázni žiadze zložená,
kým sila slnka zabrzdí ťah umu v svár,
nočnou lampou rozžatá jest zmena.

Mám rád tie rána po búrke,
keď nádej v zákvite zas rastie.
Mám rád ten vlhký, čerstvým duchom vzduch,
keď pocit mám, že svoje dýcham šťastie.