A svitá celkom z iného uhla ako za posledných 17 rokov. Tento jas som vtedy vídaval z podkrovia domu… plný obáv a strachu, čo nové ten deň prinesie. Nie úmyselne, no podvedomie je sviňa, spraví z človeka celkom niekoho iného bez toho, aby si to všimol, kedy sa tak stalo.

Od posledného môjho článku sa poriadne toho zmenilo. Ako už sám nadpis naznačuje, už naozaj zase vládzem žiť, dýchať a dokonca sa aj hýbať. Veci sa pohli, svet má zase inú, príjemnejšiu farbu a obzor…. obzor, ten je znova široký a je možné v ňom zahliadnuť svoju budúcnosť. Aj keď len vysnívanú, čo ale znamená, že znova snívam a idem si za tým….

Keď zajtra bude dnes a dnes už bude včera, tak si uvedomíš, že čas, ktorý tu máš limitovaný, sa neúprosne skracuje. A je jedno, či sa postavíš na hlavu a budeš proti tomu bojovať, alebo či ho budeš len akceptovať a užívať si každý jeden jeho deň, každú jeho minútu. A je mu celkom jedno, kto si, či čím by si chcel byť, čo robíš, alebo nerobíš, či si, alebo či nie si šťastný, milovaný a či milujúci. Je mu to fakt jedno. On si jednoducho potečie ďalej ako voda. Je nezastaviteľný!!!

Všade sa spomína, že by sme mali byť vďační za všetko, čo nás v živote stretne. Nič totiž nie je samozrejmé a už vôbec nie automatické. Byť vďačný nám v konečnom dôsledku zlepšuje zdravie, pretože nám to prispieva k pocitu šťastia a tým pádom sa nám aj regeneruje mozog. Prečo? No pretože dokážeme jednoduchšie odlíšiť negatívne veci od tých pozitívnych a práve tie pozitívne si vieme lepšie a jasnejšie uvedomiť. A keď vieme veci nielen odlíšiť, ale aj pomenovať, tak sme na dobrej ceste k lepšiemu ja. A preto si dovolím povedať, že byť vďačný nie je voľba. Je to nutnosť!

Nie je vôbec výnimkou, že v jednu noc prebehne človeku pod viečkami hneď niekoľko snov. A keď otvorí oči, sú odrazu fuč. No za výnimku by sa však už dalo považovať práve to, že za jednu noc tri z nich „neodfučali“, ba práve naopak, zanechali v to ráno v hlave taký vnem, že nutkaniu napísať o nich sa jednoducho odolať nedalo.

Začnime týmto: Dôstojnosť je všeobecne definovaná ako morálny vzťah človeka k sebe samému a spoločnosti k jednotlivcovi, ktorého vedomie je formou sebakontroly osobnosti. Na dôstojnosti sa zakladajú požiadavky jednotlivca voči sebe samému a to konať tak, aby človek neponížil svoju dôstojnosť.

Ako každý rok, i tento vo svojom závere prináša obdobie Vianoc, tajných želaní a nádejí. Tento rok to bude iné, celkom iné. A nie je to tým, že by som to cítil tak nejak v kostiach. Je to tým, že sa veľa zmenilo a preto budú naozaj iné ako doposiaľ. Priam by som povedal, že sa vrátim do svojich detských čias.

Byť temným lúčom rozrezal bych svetlo na dve veľké tmy. Tú jednu by som za sebou zanechal ako špinu, ktorou som sa predieral až do dnešného dňa… A tou druhou? Tou by som len tak prešiel, bez bolesti až tam ku svetlu, ktoré sa nijako rozdeliť nedá. Je jednotné a čisté. Veľké, priestranné a naveky biele.

Pred takmer dvomi rokmi som napísal článok o pomyslenej vitríne, ktorú by som si chcel pre seba postaviť a používať ju ako taký motivačný kúsok mojej duše, kam by som sa vracal. Uzamknutú a len moju. Chcel som sa tam vždy okúpať vo vani pre očistu duše, keď mi bolo čierno. Moja predstava bola mať z nej výhľad do tohoto sveta cez čisté, priehľadné, nezarosené a hlavne nerozbitné sklo a mať istotu. No žiaľ, to sklo sa vlastným napätím rozbilo a niet takého sklára, ktorý by mi ho zasklil.

A nie je to tým, že by nebolo o čom. Práveže je! Ale sú tu isté bloky… čo bloky? …hory blokov, z ktorých by sa už dnes dal postaviť taký menší panelák.

Máš všetko, čo si chcela mať, to musíš uznať. No vo všetkej skromnosti, vieš, že máš i viac? V tvojich očiach som ti vždy čítal nástenku duše, nástenku tvojich i nevyslovených prianí a každé jedno mi bolo cťou ti splniť. Teda pokiaľ to v mojich silách bolo. Doslova som striehol na nové podnety, nové výzvy, aby si bola šťastná, pretože som ťa mal rád. A práve preto máš i viac. A keď si bola šťastná, bol som i ja.

Continue reading →

„Je tam. Vidíš? Tam vzadu je tá tvoja… a moja… moja je… počkaj.. aha, tam, …tam vpravo. Vidíš ju?“

„Mhm, vidím. Ale prečo ja tá moja menšia ako tá tvoja?“

„Neviem, možno preto, že s tou mojou sa spojím skôr, ako je to súdené tebe?“

Spod dverí vychádza dym. Necítiť ho. Len ho je vidieť. Jeho jasnočervená farba je znakom dôležitosti v priestore. Tou farbou na seba upozorňuje a je desivý. Cítim, že to, čo sa okolo mňa deje, nemá moje farby. A ani moju vôňu. Som unesený, citlivý a vnímavý. Cítim, že som a mám strach.

Zazvoní budík a naučeným pohybom ho z mrákot podvedomia vypína skôr, než po treťom zvonení prejde automaticky do agresívneho tónu. Vstáva obyčajne skoro, tak nech nepobudí celý barák. Kým mu zafunguje telo, aby sa na posteli dokázal posadiť, preberie v hlave všetky sny, ktoré sa mu v tej noci premietli na jeho plátne pod viečkami. Hľadá vysvetlenia, či spojitosti s vlastným životom. Len tak fabuluje. Sníva sa mu každú noc a vôbec ho to neobťažuje. A každé takéto ráno, každý takýto ďaľší deň je pre neho celkom nová nádej, aby začal odznova.