Nikoho k ničomu nenúť, alebo inak povedané, nerob iným to, čo by si nechcel, aby bolo tebe robené, inak sa to vypomstí. Na záhorí tomu vyprávjajú, že na každú sviňu sa varí voda.
Continue reading →Vypnúť a vymeniť baterky
U každého z nás sú miesta na zemi, kde s vybranou partiou takmer tých istých ľudí dostávaš do života – dovolím si povedať – emočnú a duchovnú očistnú sprchu. Len tak! Pretože ťa majú radi a je to recipročné a príjemné. Takými miestami by som označil Kaliště, kde sa koná každoročne Folkaliště alebo aj Areál u Lamberka na Březníku. Sú to miesta medzi stromami, v lone prírody, kde i zima pookreje. Chodím tam veľmi rád.
Continue reading →Brána

Je večer. Tma ešte len padá a ja sedím na terase s hlavou zvesenou. V jednej ruke obyčajný tmavý, citrónový radler, lebo piť by som už podľa doktorov nemal, tak sa aspoň cukrom zabíjam a v ruke druhej… tiež vec, čo by som už nemal. Tlie tomu koniec a dym, ktorý z toho vychádza je príjemný. Voňavý. Tak to už pri cigarách býva. Táto je však malá, taký „hriech len na chuť“.
V hlave pozorujem nezastaviteľný prúd myšlienok, ktoré si navzájom oponujú, ale i kooperujú. Vytvárajú akýsi šum. No jedno je isté… veci, ktoré tam na nástenke visia v kolónke „vyriešiť“ sú zapadnuté prachom. A moje myšlienky ich bravúrne dokážu bez mihnutia oka obchádzať. Svine jedny ignorantské!!!
Continue reading →Memento
„Ku šťastiu stačí plnohodnotný harmonický vzťah, v ktorom je nám náš partner aj najlepším priateľom. Viac ako dobré medziľudské vzťahy ku šťastiu skutočne nepotrebujeme“.
psychológ David Myers
Kurik a Athara

Písal sa rok 1986, keď aktivity pionierskej organizácie boli ešte v plnom prúde. Boli sme na sústredení pionierskych vedúcich na celý víkend na Račkových plesách. Dnes takéto sústredenia nesú honosný a hlavne neslovenský názov „teambuilding“. Keďže sme tam boli s Marcelom len dvaja chlapi a zvyšok osadenstva tvorili ženy, dostali sme od hlavného vedúceho za úlohu zorganizovať nočnú hru v priľahlom lese. Rozumej fáborky na stromy, úlohy, ktoré bolo treba sa jednak dozvedieť a jednak aj splniť priamo na stanovišti a podobne. Dnes by nám to nikto nedovolil, pretože na tých stanovištiach horeli sviečky, ktoré boli osadené do 5 litrových pohárov zavesených na strome.
Continue reading →Vitrína
Sme vo vojne. Znie to tak depresívne a útočne, však?… ale v podstate sa to naozaj tak dá povedať, že človek v dnešnom svete je naozaj vo vojne vlastných vnútorných svetov, myšlienok, postojov i názorov. Sám v sebe. Tam, kde nemá prístup nik nepovolaný, ani druhá osoba, nieto ešte tretia. Len ten, kto z akýchsi zaslúžených dôvodov dôvery dostal výlučne lístok na toto predstavenie. Len ten, komu bol umožnený prístup za obyčajnú vitrínu, ktorú denne chtiac, či nechtiac exponujeme svojmu okoliu na prezentáciu samého seba. Raz čistú, svetlom oplývajúcu, inokedy orosenú a tmavú.
Chladnička
„Ponuka jedál obmedzená!“ – prebehlo mi hlavou, keď si mi spoza svojich hrubých dverí kupodivu ochladila, ale krásne osvetlila tvár. Už hodnú chvíľu do teba pozerám ako dieťa, ktoré nevie, čo by si v tej chvíli dalo. „Zas ňúraš? Nevymýšľaj a daj si, čo je navarené.“ – akoby som počul dospelý hlas za mojím chrbtom. Lenže už dávno nie som dieťa a mám teraz „žravku“, no výber je v tebe ako v komunistickej predajni lahôdok pred záverečnou. Žiaľ, len pre mňa.
Nie, veď vidím, že tam nemáš tak prázdno, že by sa ti tam i myš od hladu obesila. Si naozaj plná. Dokonca tak plná, že ani nie je kam uložiť zvyšky po obede. Preto sú ešte na sporáku. A ja už viem, prečo si v poslednej dobe, chúďa moje, taká plná.
Continue reading →Rozhovor so svedomím
Jeho svedomie: – „Haló… bdieš?“
On: – „Áno. Čo chceš?“
Katom z donútenia

Sú veci v živote, ktoré nechceš zažiť a tobôž nie, keď sa z donútenia okolností staneš akýmsi ich iniciátorom sám. Akoby jedinej možnosti, prostredníctvom ktorej v danej chvíli môžeš prejsť do ďalšej úrovne vlastného života.
Keď sa doma krája vzduch
„Stres, úzkosť a depresia vznikajú, keď žijeme, aby sme uspokojili ostatných.“
Paulo Coelho
Vraj domov nie je miesto, kde bývaš, ale miesto, kde ti rozumejú. Ani neviem, kto to povedal, len to na mňa vyblaflo na nástenke sociálnej siete a inšpirovalo ma to k tomuto krátkemu článku. Neviem, je mi to trápne povedať, ale čím viac si z môjho života ukrajuje vek a pridáva mi k narodeninám vždy o jedno číslo naviac, si akosi uvedomujem, že toto by bolo skvelé, keby to tak naozaj fungovalo.
Continue reading →Ja spôsobil by som ♫
Ja spôsobil by som sveta hrozný krach
a najradšej hneď a práve v tejto chvíli.
No v duši v kúte je tam trochu strach,
keď slušnosť vzbure nohy z povinnosti píli.
Keď blíži sa večer
Kdeže jest to lásky zrenie s vráskami na tvári úprimnej keď blíži sa večer…? Keď ponurá obloha hviezdy rozsypáva?
Kam naša láska chodí žúrovať, keď jej treba najviac? Keď na dno vidno je? A prečo nohy sú v oťažiach upnuté, keď výjsť s nimi na ďaľší schod jest potrebné ni nevyhnutným krokom?
Vzájomne mŕtve duše
Prišli na svet, aby sa vraj stretli.
Propadlá naděje ♫

Propadlá naděje jako písek mezi prsty,
život můj je prázdný jak řítí se v řiť.
V záhybech paměti se otazníkem tlustým
malují zdi, kde mělo by tvé jméno být.
Uväznená
Sny sú zvláštne. Nemám teraz na mysli tie, keď človek o niečom sníva v zmysle, že po niečom alebo niekom túži. Mám na mysli tie reálne sny, tie skutočné, ktoré generuje mozog v stave beta a vyššie, teda kým telo v noci regeneruje v spánku. On ich máva často. Dalo by sa povedať, že každú noc. A máva ich vždy farebné. Niekedy nevidí tváre, iba tuší, kto to je, ale niekedy vidí a vníma ako reálne úplne všetko. V takom prípade má potom ráno dosť veľký problém sa zorientovať či to, čo v noci zažil bolo skutočné, alebo nie. Niekedy je to celkom slušný záhul dostať sa z takto dezorientovaného stavu.
Na hrane

Pri zachytení slovného spojenia „Na hrane“ pomernej väčšine z nás hneď napadne „Život na hrane“, lebo tak to býva vo väčšine prípadov aj myslené. On má však inú líniu myšlienok, s ktorými sa tieto dve slová spájajú. Sú dynamické aj napriek tomu, že sú súčasťou jeho života. Nie je však správne to v týchto prípadoch generalizovať, pretože symboly ich významov sa priamo nespájajú. Práve naopak, rozchádzajú sa celkom iným smerom, ako by sám chcel.
Dážď
Prší.
Kvapka kvapku zhora nadol naháňa. Míňajú sa. V nebesiach vznikli a tu na zemi zahynú. Majú celkom dlhú cestu. Sú ako padajúci ľudia. Môžu si jedna druhej kurizovať, zjednotiť sa, alebo sa nenávidieť a nikdy nesplynúť. Je to ich voľba! Len ich! Kým dopadnú, môžu všetko. Ale len v rámci mantinelov svojej cesty. Potom už nič. Celkom nič! Len náhrobný nápis: „Tu leží Kvapka. Česť jej pamiatke…“.
Keď raz bude veľký
Vraj už veľký nebude. Vraj bude už navždy dieťaťom… pripísala mu pod jeho post na fb jedna osoba, ktorá ho celkom dobre pozná. Nuž tak sa zamyslel, kde je vlastne tá pravda a či to vôbec má význam sa zamýšľať týmto smerom. Veď čo môže preto spraviť, aby bol už veľký? A chce byť vôbec veľký? Veď fyzicky už veľký dávno predsa je. Čo robia veľkí ľudia? Ako sa správajú? Majú v živote niečo viac ako on?
Kým zovrie voda…
…a finálne sa isto obaríš, lebo vieš, že bez tejto konklúzie a práve týmto procesom úpravy vody sama za posledné roky zovrieť nevie, udeje sa mnoho vecí, takpovediac, proti srsti. Všetko však záleží na osobnostnej povahe toho, komu sa tie veci dejú. Pozitívne naladených rozosmeje i spôsob, akým sa tvoria bublinky pri vare, no negatívnemu jedincovi sa nepáči ani to, kto tú kanvicu a načo vôbec zapol. A teraz sa priznám, nie o reálnej kanvici tu píšem, lež silnou metaforou preloženým spôsobom, priam na zakrytie konkrétneho pomenovania všetkého, čo sa vo vnútri deje. V pomyslenej kanvici, kam denne vodu dolievaš,… na mieste, kam sa horúce dno dotýka vody samotnej a mení jej skupenstvo vplyvom teploty a času. Chaos a racionálny „rozpľask“.
Za slnkom
Jak „zábavné“ je byť v tme bez seba!
Vidieť len svoj vlastný tmavý a pochmúrny tieň zavesený v garáži na ručne pletenom lane… vidieť ho hompáľať sa tam vo vôni sušiacich sa klobás..


