Klobáskovňa – alebo – blázni pri údiarni

Minulé leto mi jedného dňa zavolal kamarát, či mu nepomôžem niečo preniesť. Vraj sám to nedá. Samozrejme, že som si spravil preňho čas a naklusal som k nemu, veď býva toť, na vedľajšej ulici, čo by som kameňom dohodil. Z istých dôvodov potreboval reorganizovať dvor i záhradu a sám niektoré veci preniesť nedokázal. Sklamal ma, myslel som, že je silnejší Rambo, ako sa tváril. Asi prehodnotím kamarátstvo s ním. (smiech).

Continue reading →

Musí priznať, že je sacharofil

Sladkých vecí sa veru nebojí, rozhodne preto nikdy nebol sacharofobik. Vždy si totiž doprial čokoľvek sladké a v akomkoľvek množstve. Aj jeho hovno muselo byť z toľkej dávky cukru sladké! Jeho telo si s tým doposiaľ vždy poradilo, tak prečo by to malo byť teraz inak? Takto sa presviedčal a presviedčal a hlavu si z toho nerobil. Až do istej chvíle, kedy si to uvedomil, kým naozaj je.

Continue reading →

Dospelou nohou na chodníku detstva

Čas je jednoznačne neúprosný. Nevynechá nikoho. Nedá sa skorumpovať, posunúť vpred a ani sa v ňom vrátiť. Uvedomil som si to, keď som sa svojim dospelým, časom oprýskaným a unaveným telom pomaly presúval po chodníkoch, ktoré denne hladili podrážky mojich detských topánok. Ten pohľad ma naozaj vrátil nostalgicky v čase. Ospravedlňujem sa za túto nostalgiu, no aspoň pár záberov mobilným telefónom mi spraviť nedalo.

Continue reading →

Na moste k mŕtvym

Davy ľudí parkujúcich pri miestach pokoja. Oprášené hroby. Mimoriadne pristavené kontajnery už takmer plné popadaným lístim a zbytkami kahancov dohorených sviečok. Vo veľa prípadoch i rok usušené kvety sa vrstvia v rohu kontajnera ako subtílne znaky zabudnutia a spomienky zároveň. Zapálené sviece akoby zrkadlia nočnú oblohu posiatu hviezdami a ticho. Len šepot ľudí prejavujúcich úctu k tým, ktorí nás opustili a prešli na druhý breh. Modliac sa stojíš do svojich spomienok zahĺbený pri hrobe, akoby si stál na moste, ktorý vedie k mŕtvym. Na moste, odkiaľ sa pozerá smerom hore aj keď oči smerujú pokorne smerom k náhrobnému kameňu, smerom dolu…

Continue reading →

Bacha pes!

Pípol mi mobil:
„20:15 dolu v kuchyni.“ – bolo obsahom správy vo WhatsAppe na skupinu rodiny od dcéry.
„A čo sa deje?“. – pýtam sa naivne. Vedel som, ale musel som sa jednoducho opýtať.
„Konzultácia.“
V tom momente mi bolo jasné, že sa veci zmenia. A práve tie, ktoré som nechcel, aby sa zmenili.

Continue reading →

Dystrofia mysle

Dystrofia znamená v lekárskej terminológii najnižší stupeň regresívneho poškodenia buniek a mimobunkového tkaniva spôsobený poruchou výživy. Zvyčajne si ju spájame s pojmom muskulárna dystrofia. Ja si však dovolím metaforizovať a obrazne to slovo spojiť s mysľou a dušou človeka na vykreslenie neznámeho, spočiatku fyzicky bezbolestného stavu, avšak so stratou vôle, odhodlania a motivácie. To je vtedy, keď padáš a myslíš si, že na dno.

Continue reading →

V tábore

Bol som v tábore. Nevedel som však v tej chvíli rozlíšiť, či to bol tábor pioniersky, alebo len taký „Ferovský“ (Fero – bol vedúci z pionierskeho domu detí a mládeže, ktorý tábory v tom čase organizoval a organizoval aj také inštruktorské, kde sme sa učili ako pracovať s deťmi). Tento tábor bol ale celkom iný ako tábory bývajú. Neboli tam totiž vôbec žiadne deti. Presnejšie povedané, neboli tam telesné schránky detí.

Continue reading →

Hotel

Ten štvorhviezdičkový hotel má zvláštne nepríjemnú pyžmovú arómu prejdenú cez akýsi filter jemne nadrveného rozmarínu a tymiánu. Miestami sa neviem ubrániť pocitu, že bývam v zákristii. Je mi z tej vône ťažko. Ba priam až zle. Prvé raňajky mi kvôli nej ani nechutili tak ako som očakával. A to aj napriek tomu, že boli rozmanité a bohaté.

Continue reading →

Thepréza

„Mám depku“ – v poslednej dobe veľmi často nahlas vyslovované slovné spojenie najmä mladými ľuďmi v stave nepohody, zármutku, skleslosti či prirodzeného smútku, keď to jednoducho nedokážu sami uniesť, lebo je to možno pre nich niečo nové. Tieto stavy však zdravý človek celkom rýchlo prekoná. Ten, kto tú pravú depku naozaj má, teda reálny syndróm diagnózy, nemá potrebu toto vôbec vyslovovať. A nahlas už vôbec nie, pretože je mu to v tej chvíli celkom, ale absolútne jedno.

Continue reading →

Čo ak?

V elitnom tele a s elitnou vráskou cez tvár duše sa cítim nepoznaný. Už sa vskutku nepoznávam.  Akoby som ani nebol tým, kým som. Akoby som bol vypadol zo svojej prapradávnej formy. Akoby som si v zrkadle nechal bez obrany kriviť svoje priečky a vlas na bielo maľoval. Starnem. Niet už cesty návratu.

Continue reading →

Niet času

Kráčam skoro ráno po novom starom moste v Bratislave do práce a ako zvyčajne preberám v hlave myšlienky. Utrieďujem ich, prioritizujem, riešim ich, šuflíkujem. Krotím túžby a naberám energiu z priezračne čistého neba, z tečúceho Dunaja, z tichého kotvenia lodí i štebotu vtáctva lietajúceho nad vodou. Vždy mi napadne, ako to tá príroda robí, že nikdy nezrýchlila tak, ako my ľudia, že vždy, keď sa človek nechá ňou uniesť, mu za odmenu ukľudní dušu a spomalí tep, že dokáže myšlienky človeka utriediť prirodzeným, nesileným spôsobom tak, ako nám naše babičky pohladili tvár a utreli slzu, keď nám bolo teskno.
Svet príliš pridal.

Continue reading →

Dharma

Ako tak načieram do zvláštnych, doposiaľ mne neznámych duchovných jazierok, vylovil som z nich zaujímavý pojem – Dharma. Po oboznámení sa s jeho významom pomaly začínam veriť tomu, že nejaká Dharma vôbec existuje. Čo to vlastne je? Je vôbec užitočné, či dôležité sa ňou zaoberať?

Continue reading →

Na vzduchovom vankúši

Sen to bol prinajmenšom zaujímavý. Dokonca tak zaujímavý, že som nad ním premýšľal cestou do práce. Možno preto, že som nedokázal identifikovať samotné posolstvo toho sna, alebo len zistenie, či vôbec o nejaké posolstvo išlo. Z istej knihy mám vedomosť, že všetko na svete sa deje dva krát. Prvý krát sa to deje v našom vnútornom svete, v našej mysli, akoby v našom súkromnom kine, kde sa nám v hlave premietajú na pomyslené plátno obrazy – môže to byť sen, alebo len bdelé uvažovanie, či už vedomé, alebo podvedomé – a potom sa to stane v skutočnosti, teda v tom vonkajšom svete. Niekedy si tú prvotnú skutočnosť – vlastne zatiaľ neskutočnosť, ale dokonalú predstavu – ani neuvedomíme, no vo chvíli, keď sa to stane v reálnom svete, sme prekvapení. Máme totiž pocit, akoby sme tento daný moment už zažili, čiže máme pocit Déjà vu.

Continue reading →

Záhady domova

U nás to žije. Ako sa hovorí – či spíš a či bdieš. V podstate aj obraz, či televízor sú vlastne prostriedkami, ako toto dokázať.

Úprimne? Neviem, čo si o tom myslieť. Momentálne som neprišiel na logické vysvetlenie toho, čo tu chcem opísať. Len prosté domnienky. Je to však prinajmenšom podivné.

Rád by som sa podelil s týmito prípadmi, veď posúď sám.

Continue reading →