„Tak čo? Ako to bolo s tou haváriou?“ – dostávam otázku od známeho.
„S akou haváriou?“ – prekvapene na neho pozerám. Asi ale vie niečo viac, ako ja. „Ale choď, to mi snáď nechceš nahovoriť, že si sa s takým ksichtom narodil?“

Zajtra by sme mali preberať na hodine prírodopisu hlodavce a tak sa mi zdal veľmi dobrý nápad cestou zo školy odchytiť tú myš, ktorá behala zmätene po betónovom ihrisku a priniesť ju na hodinu ako živý príklad. Tá myš do školy ale nedorazila.

Nie, toto nie je článok o politike, ako by mohlo byť z nadpisu zrejmé. Je o socialistických deťoch, ktoré si dopomohli k svojej zábavke materiálom zo školskej jedálne…

„…a čo ste robili v škole cez prestávky, keď neboli mobily?“ Nemôžem povedať, že táto otázka ma zaskočila, ale zamyslieť som sa musel.

Čoby jeden, vytvoril si dva. Jeden má okolo seba krásny plot, či už ho vnímaš ako hmotný, alebo taký, čo nie je vidieť. Iba ho cítiš, no vieš, že tam je. A ten druhý priestor je celkom bez plotu. Bez obmedzení a nech sa snažíš akokoľvek, nezbadáš ho. Ani okom, ani pocitom.

Je celkom bežné, keď bývate v rodinnom dome, že si zavoláte priateľov na akékoľvek tématické a či len také bez témy mecheche. Najmä keď väčšina z nich žijú v panelákoch a vy im s radosťou môžete dať tú slobodu pohybovať sa po čerstvom vzduchu na dvore.

Veď priateľské vzťahy sú dnes na nezaplatenie.

Je to už skutočne dávno, ale keď si na tie chvíle, keď som mal na sebe oblečené červené trenírky s bielym lemovaním, bielym tričkom s červeným lemovaním a červené tenisky s bielymi šnúrkami (aká to nápaditá kombinácia farieb, že?), len ponožky boli čisto biele (ale len chvíľu) a predvádzal nacvičenú zostavu s lanami priamo na Strahove s tisíckami (10368) rovnako oblečenými chalanmi v mojom veku. Akoby to bolo len včera. Naťahovali sme sa s deväťmetrovými lanami, zakončené karabínami s kovoými krúžkami. Také už nezažijem. Ani ako účastník a ani ako divák. Bola to skvelá atmosféra. Naše vystúpenie trvalo 13 minút a 23 sekúnd. Skúšky a vystúpenia vtedy zhliadlo 1 206 000 divákov. A nám hovorili „kategória starší žiaci.“…

Prázdno. Všade to žije, len v tvojom okolí je šedé prázdno. Nie je to tým, že by si prežil nejakú traumu a nie je to ani tým, že by si to prázdno sám chcel vidieť. Nechceš. Ale, žaľ, je tam. Ani diera to nie je. „Díra by byla něco, ale tam nebylo nic!“

Prišla ako blesk z čistého neba a hneď ma chytila za srdce. Nevedel som ako sa brániť. Nevedel som ako budem reagovať. Budem sám sebou a či panikáriť? Napriek tomu, že som predtým o nej ani len netušil som sa na ňu tešil od chvíle, keď sa mi o nej donieslo. A ten pocit, keď už nebudem tým, kým som bol doteraz, bol tak nesmierne vábivý…

… a zajtra prídi k nám. Povedala mu na rande, keď sa lúčili. Naskočil do autobusu a ešte z okna jej zamával tešiac sa, že ju zajtra znovu uvidí. Bol rád, že budú u nej doma. Vonku sa naháňali vetry – po ulici, medzi domami, ale nakúkali aj do autobusu. Chlad sa cez oblečenie drzo dotýkal nahej pokožky. Až striasalo.

Bolo to už dávno, keď naše deti ešte len spoznávali svet, no môj vtedajší kolega, perfektný človek (zdravím Ťa Ľuboš), mi na základe svojej skúsenosti so svojou dcérou povedal toto: „Peťo, mať deti je super vec. Ale len tak do jedenásť rokov, kým to príde do puberty. Potom to treba zabiť a začať odznovu.“…

Jo, jo, takhle nějak to bylo, jedlo se, zpívalo a pilo… A herci zhodili svoj šat zo svojich duší, keď opona zastrela posledné pohľady divákov predtým hladne sledujúc ich predstavenie. Z tváre pozhadzovali masky určené pre karneval pracovného života a znovu boli sami sebou. Vraj konečne.

…čo sa darčeka k narodeninám blízkeho človeka týka, vždy je to prinajmenšom ťažká voľba. Vybrať ten správny, vyhovujúci, alebo len taký, čo naozaj poteší. Buď beháme po obchodoch a necháme sa inšpirovať „regálovkami“, alebo jednoducho vysedávame za počítačom po internetových e-shopoch „browsujúc“ a rátame pritom ďalšie dni, či nám to stihnú dodať včas. Alebo jednoducho vieme, čo si daná osoba praje a ideme po tom ako hladný lev po nevinnej koristi. Tým ostatným, čo vždy vedia, čo darovať, s úctou závidím. Po rokoch spoločného spolužita je táto voľba náročnejšia – lebo si myslíme, že už všetko majú…

Nebolo mu treba si takéto niečo ani len pomyslieť aj napriek tomu, že sa už dlho potácal v divokom stereotype bežného života (povinnosti, pravidelné činnosti, plánovania a iné, sami to poznáte). Začiatkom roka však bol nútený zmeniť svoju zabehanú prácu. Organizačné dôvody. Asi to naozaj chcelo zmenu. Neplánoval, prišlo to prirodzene a samé od seba.  A práve toto neočakávané prepnutie pomysleného vypínača to celé jednoducho spustilo…

… zodvihol ju zo zeme. Na pančuchách sa jej ťahalo očko z odretého kolena kde sa jej leskol malý fliačik krvi. Vystrašene pozerala okolo seba hľadajúc po zemi, okrem príčiny – prečo spadla, i svoje rozsypané veci z kabelky. Z lodičky sa jej odlomený opätok bezmocne váľal po zemi a možno potichu volal smerom k tej druhej: „Kamarát, nenechávaj ma tu!“ Nepočujúc toto tiché volanie jej pomohol pozbierať zo zeme vypadnuté veci z kabelky a milo sa na ňu usmial i napriek tomu, že tvár mala stále „zaborenú“ do okolitého chaosu na zemi. Bolo mu jej ľúto. Jej červené líce, ktoré ako jediný kúsok tváre, bolo vidieť cez prameň prehodených vlasov, prezrádzalo ako sa hanbí za svoju neopatrnosť.