Sme vo vojne. Znie to tak depresívne a útočne, však?… ale v podstate sa to naozaj tak dá povedať, že človek v dnešnom svete je naozaj vo vojne vlastných vnútorných svetov, myšlienok, postojov i názorov. Sám v sebe. Tam, kde nemá prístup nik nepovolaný, ani druhá osoba, nieto ešte tretia. Len ten, kto z akýchsi zaslúžených dôvodov dôvery dostal výlučne lístok na toto predstavenie. Len ten, komu bol umožnený prístup za obyčajnú vitrínu, ktorú denne chtiac, či nechtiac exponujeme svojmu okoliu na prezentáciu samého seba. Raz čistú, svetlom oplývajúcu, inokedy orosenú a tmavú.

Jeho svedomie: – „Haló… bdieš?“
On: – „Áno. Čo chceš?“

Sú veci v živote, ktoré nechceš zažiť a tobôž nie, keď sa z donútenia okolností staneš akýmsi ich iniciátorom sám. Akoby jedinej možnosti, prostredníctvom ktorej v danej chvíli môžeš prejsť do ďalšej úrovne vlastného života.

„Stres, úzkosť a depresia vznikajú, keď žijeme, aby sme uspokojili ostatných.“

Paulo Coelho

Vraj domov nie je miesto, kde bývaš, ale miesto, kde ti rozumejú. Ani neviem, kto to povedal, len to na mňa vyblaflo na nástenke sociálnej siete a inšpirovalo ma to k tomuto krátkemu článku. Neviem, je mi to trápne povedať, ale čím viac si z môjho života ukrajuje vek a pridáva mi k narodeninám vždy o jedno číslo naviac, si akosi uvedomujem, že toto by bolo skvelé, keby to tak naozaj fungovalo.

Kdeže jest to lásky zrenie s vráskami na tvári úprimnej keď blíži sa večer…? Keď ponurá obloha hviezdy rozsypáva?
Kam naša láska chodí žúrovať, keď jej treba najviac? Keď na dno vidno je? A prečo nohy sú v oťažiach upnuté, keď výjsť s nimi na ďaľší schod jest potrebné ni nevyhnutným krokom?

Prišli na svet, aby sa vraj stretli.

Sny sú zvláštne. Nemám teraz na mysli tie, keď človek o niečom sníva v zmysle, že po niečom alebo niekom túži. Mám na mysli tie reálne sny, tie skutočné, ktoré generuje mozog v stave beta a vyššie, teda kým telo v noci regeneruje v spánku. On ich máva často. Dalo by sa povedať, že každú noc. A máva ich vždy farebné. Niekedy nevidí tváre, iba tuší, kto to je, ale niekedy vidí a vníma ako reálne úplne všetko. V takom prípade má potom ráno dosť veľký problém sa zorientovať či to, čo v noci zažil bolo skutočné, alebo nie. Niekedy je to celkom slušný záhul dostať sa z takto dezorientovaného stavu.

Pri zachytení slovného spojenia „Na hrane“ pomernej väčšine z nás hneď napadne „Život na hrane“, lebo tak to býva vo väčšine prípadov aj myslené. On má však inú líniu myšlienok, s ktorými sa tieto dve slová spájajú. Sú dynamické aj napriek tomu, že sú súčasťou jeho života. Nie je však správne to v týchto prípadoch generalizovať, pretože symboly ich významov sa priamo nespájajú. Práve naopak, rozchádzajú sa celkom iným smerom, ako by sám chcel.

Prší.

Kvapka kvapku zhora nadol naháňa. Míňajú sa. V nebesiach vznikli a tu na zemi zahynú. Majú celkom dlhú cestu. Sú ako padajúci ľudia. Môžu si jedna druhej kurizovať, zjednotiť sa, alebo sa nenávidieť a nikdy nesplynúť. Je to ich voľba! Len ich! Kým dopadnú, môžu všetko. Ale len v rámci mantinelov svojej cesty. Potom už nič. Celkom nič! Len náhrobný nápis: „Tu leží Kvapka. Česť jej pamiatke…“.

Vraj už veľký nebude. Vraj bude už navždy dieťaťom… pripísala mu pod jeho post na fb jedna osoba, ktorá ho celkom dobre pozná. Nuž tak sa zamyslel, kde je vlastne tá pravda a či to vôbec má význam sa zamýšľať týmto smerom. Veď čo môže preto spraviť, aby bol už veľký? A chce byť vôbec veľký? Veď fyzicky už veľký dávno predsa je. Čo robia veľkí ľudia? Ako sa správajú? Majú v živote niečo viac ako on?

…a finálne sa isto obaríš, lebo vieš, že bez tejto konklúzie a práve týmto procesom úpravy vody sama za posledné roky zovrieť nevie, udeje sa mnoho vecí, takpovediac, proti srsti. Všetko však záleží na osobnostnej povahe toho, komu sa tie veci dejú. Pozitívne naladených rozosmeje i spôsob, akým sa tvoria bublinky pri vare, no negatívnemu jedincovi sa nepáči ani to, kto tú kanvicu a načo vôbec zapol. A teraz sa priznám, nie o reálnej kanvici tu píšem, lež silnou metaforou preloženým spôsobom, priam na zakrytie konkrétneho pomenovania všetkého, čo sa vo vnútri deje. V pomyslenej kanvici, kam denne vodu dolievaš,… na mieste, kam sa horúce dno dotýka vody samotnej a mení jej skupenstvo vplyvom teploty a času. Chaos a racionálny „rozpľask“.

Jak „zábavné“ je byť v tme bez seba!
Vidieť len svoj vlastný tmavý a pochmúrny tieň zavesený v garáži na ručne pletenom lane… vidieť ho hompáľať sa tam vo vôni sušiacich sa klobás..

Minulé leto mi jedného dňa zavolal kamarát, či mu nepomôžem niečo preniesť. Vraj sám to nedá. Samozrejme, že som si spravil preňho čas a naklusal som k nemu, veď býva toť, na vedľajšej ulici, čo by som kameňom dohodil. Z istých dôvodov potreboval reorganizovať dvor i záhradu a sám niektoré veci preniesť nedokázal. Sklamal ma, myslel som, že je silnejší Rambo, ako sa tváril. Asi prehodnotím kamarátstvo s ním. (smiech).

Sladkých vecí sa veru nebojí, rozhodne preto nikdy nebol sacharofobik. Vždy si totiž doprial čokoľvek sladké a v akomkoľvek množstve. Aj jeho hovno muselo byť z toľkej dávky cukru sladké! Jeho telo si s tým doposiaľ vždy poradilo, tak prečo by to malo byť teraz inak? Takto sa presviedčal a presviedčal a hlavu si z toho nerobil. Až do istej chvíle, kedy si to uvedomil, kým naozaj je.

Čas je jednoznačne neúprosný. Nevynechá nikoho. Nedá sa skorumpovať, posunúť vpred a ani sa v ňom vrátiť. Uvedomil som si to, keď som sa svojim dospelým, časom oprýskaným a unaveným telom pomaly presúval po chodníkoch, ktoré denne hladili podrážky mojich detských topánok. Ten pohľad ma naozaj vrátil nostalgicky v čase. Ospravedlňujem sa za túto nostalgiu, no aspoň pár záberov mobilným telefónom mi spraviť nedalo.

Davy ľudí parkujúcich pri miestach pokoja. Oprášené hroby. Mimoriadne pristavené kontajnery už takmer plné popadaným lístim a zbytkami kahancov dohorených sviečok. Vo veľa prípadoch i rok usušené kvety sa vrstvia v rohu kontajnera ako subtílne znaky zabudnutia a spomienky zároveň. Zapálené sviece akoby zrkadlia nočnú oblohu posiatu hviezdami a ticho. Len šepot ľudí prejavujúcich úctu k tým, ktorí nás opustili a prešli na druhý breh. Modliac sa stojíš do svojich spomienok zahĺbený pri hrobe, akoby si stál na moste, ktorý vedie k mŕtvym. Na moste, odkiaľ sa pozerá smerom hore aj keď oči smerujú pokorne smerom k náhrobnému kameňu, smerom dolu…

Pípol mi mobil:
„20:15 dolu v kuchyni.“ – bolo obsahom správy vo WhatsAppe na skupinu rodiny od dcéry.
„A čo sa deje?“. – pýtam sa naivne. Vedel som, ale musel som sa jednoducho opýtať.
„Konzultácia.“
V tom momente mi bolo jasné, že sa veci zmenia. A práve tie, ktoré som nechcel, aby sa zmenili.

Dystrofia znamená v lekárskej terminológii najnižší stupeň regresívneho poškodenia buniek a mimobunkového tkaniva spôsobený poruchou výživy. Zvyčajne si ju spájame s pojmom muskulárna dystrofia. Ja si však dovolím metaforizovať a obrazne to slovo spojiť s mysľou a dušou človeka na vykreslenie neznámeho, spočiatku fyzicky bezbolestného stavu, avšak so stratou vôle, odhodlania a motivácie. To je vtedy, keď padáš a myslíš si, že na dno.

Bol som v tábore. Nevedel som však v tej chvíli rozlíšiť, či to bol tábor pioniersky, alebo len taký „Ferovský“ (Fero – bol vedúci z pionierskeho domu detí a mládeže, ktorý tábory v tom čase organizoval a organizoval aj také inštruktorské, kde sme sa učili ako pracovať s deťmi). Tento tábor bol ale celkom iný ako tábory bývajú. Neboli tam totiž vôbec žiadne deti. Presnejšie povedané, neboli tam telesné schránky detí.