Ten štvorhviezdičkový hotel má zvláštne nepríjemnú pyžmovú arómu prejdenú cez akýsi filter jemne nadrveného rozmarínu a tymiánu. Miestami sa neviem ubrániť pocitu, že bývam v zákristii. Je mi z tej vône ťažko. Ba priam až zle. Prvé raňajky mi kvôli nej ani nechutili tak ako som očakával. A to aj napriek tomu, že boli rozmanité a bohaté.

„Mám rád ZÍTRA.
Zítra totiž začnu sportovat, přestanu kouřit a chlastat, začnu zdravě jíst a v práci dokončím všechny resty…
Jenže když se probudím, tak je zase DNES… A já dál marně čekám na ZÍTRA.“

„Mám depku“ – v poslednej dobe veľmi často nahlas vyslovované slovné spojenie najmä mladými ľuďmi v stave nepohody, zármutku, skleslosti či prirodzeného smútku, keď to jednoducho nedokážu sami uniesť, lebo je to možno pre nich niečo nové. Tieto stavy však zdravý človek celkom rýchlo prekoná. Ten, kto tú pravú depku naozaj má, teda reálny syndróm diagnózy, nemá potrebu toto vôbec vyslovovať. A nahlas už vôbec nie, pretože je mu to v tej chvíli celkom, ale absolútne jedno.

Ten pocit, keď chceš napísať ďaľšiu časť kapitoly života, vezmeš do ruky pero so zámerom rozpísať vlastné myšlienky a…. v tú ranu si všetky múzy odskočia na toaletu alebo si jednoducho čerpajú okamžitú dovolenku. V takej chvíli len zvesíš hlavu a hádžeš vinu na Murphyho.

V elitnom tele a s elitnou vráskou cez tvár duše sa cítim nepoznaný. Už sa vskutku nepoznávam.  Akoby som ani nebol tým, kým som. Akoby som bol vypadol zo svojej prapradávnej formy. Akoby som si v zrkadle nechal bez obrany kriviť svoje priečky a vlas na bielo maľoval. Starnem. Niet už cesty návratu.

Nemôže zaspať bez toho aby sa jej nepozrel do tváre s vášňou. Pobozkal ju na líce, objal okolo pliec a pritlačil si ju k sebe, aby cítil jej teplo a vôňu jej vlasov.

Tú knihu som zatiaľ nečítal (mám ju stále v queue), ale už len z toho názvu je jasné a tiež z praktickej ukážky zo života, že sme celkom iní. Mám na mysli celkom iný druh, nielen fyzický rozdiel, ale najmä ten psychický.

Dnes ráno, keď som zase cestoval „mojím“ autobusom do práce, si ku mne prisadol šedivý, mierne krívajúci pán. Vídavam ho tam každé ráno. Priam ho očakávam, že nastúpi tam, kde zvyčajne nastupuje. Svoje miesto v autobuse má však celkom inde.

Ako tak načieram do zvláštnych, doposiaľ mne neznámych duchovných jazierok, vylovil som z nich zaujímavý pojem – Dharma. Po oboznámení sa s jeho významom pomaly začínam veriť tomu, že nejaká Dharma vôbec existuje. Čo to vlastne je? Je vôbec užitočné, či dôležité sa ňou zaoberať?

Sen to bol prinajmenšom zaujímavý. Dokonca tak zaujímavý, že som nad ním premýšľal cestou do práce. Možno preto, že som nedokázal identifikovať samotné posolstvo toho sna, alebo len zistenie, či vôbec o nejaké posolstvo išlo. Z istej knihy mám vedomosť, že všetko na svete sa deje dva krát. Prvý krát sa to deje v našom vnútornom svete, v našej mysli, akoby v našom súkromnom kine, kde sa nám v hlave premietajú na pomyslené plátno obrazy – môže to byť sen, alebo len bdelé uvažovanie, či už vedomé, alebo podvedomé – a potom sa to stane v skutočnosti, teda v tom vonkajšom svete. Niekedy si tú prvotnú skutočnosť – vlastne zatiaľ neskutočnosť, ale dokonalú predstavu – ani neuvedomíme, no vo chvíli, keď sa to stane v reálnom svete, sme prekvapení. Máme totiž pocit, akoby sme tento daný moment už zažili, čiže máme pocit Déjà vu.

U nás to žije. Ako sa hovorí – či spíš a či bdieš. V podstate aj obraz, či televízor sú vlastne prostriedkami, ako toto dokázať.

Úprimne? Neviem, čo si o tom myslieť. Momentálne som neprišiel na logické vysvetlenie toho, čo tu chcem opísať. Len prosté domnienky. Je to však prinajmenšom podivné.

Rád by som sa podelil s týmito prípadmi, veď posúď sám.

„Máme všetko“ – povedal som si v duchu. A to je predsa tvrdenie, ktoré nemôže dnes povedať každý. Každý predsa niečo chce. Viac a viac. Podľa mňa ale máme všetko, pretože sa snažím držať tej múdrej vety, že bohatý si vtedy, keď si spokojný s tým, čo máš. A ja si myslím, že som spokojný.

Ach jo, chlapi! Ono to vôbec nie je tajomstvo, že tak, ako ženám dochádza vekom k pomalej regresii hormónov vo vaječníkoch a následne im tento prechod končí menopauzou, tak sa u chlapov v istom veku objaví podobné klimaktérium s tučným názvom andropauza.
Tak pozor, pozor, testosterón na ústupe!
No do riti!!! A je mi ho vôbec treba???

Príliš sme si asi každý už zvykli na svoje trápenia, každý na tie svoje bremená, ba dalo by sa povedať, že sme si ich priam prirodzene prisvojili, pretože potom, keď naskytne sa príležitosť to zmeniť, tak sa jednoducho stiahneme späť do svojej ulity, teda do toho priestoru, na ktorý sme už zvyknutí a jednoducho ju necháme odplávať. Pretože tak je to možno najjednoduchšie. V tom sme jednoducho doma, v tom sme jednoducho dobrí. Toto ľudia asi robia.

Keď páni vlci vyjú, bijú sa a pijú. Keď cítia, že v rajóne sa zmena blíži, nevrlo na mesiac hlavu dvihnú a odpoveď zo sfér vyšších čakajú. Veď nik z nich nevie, čo bude, až spln sa skončí a mesiac cúvať začne. Veď nik nevie, kto prežije z nich tento spln a kto z nich sa nasýtený a či o hlade do brlohu vráti.

Je mi naozaj nanič. Každý večer sa napriek tomu – ani neviem vlastne komu – poďakujem za prežitý deň a dúfam, že ráno bude lepšie. No príde večer a zase tie isté hnusné pocity, ale znova sa poďakujem, lebo viem, že môže byť ešte horšie ako je toto.
Je mi ale nahovno a to je fakt!

Nemala by byť nedeľa tak trochu oddychová? Ono, keď toho máš veľa, tak sa nejaká tá práca musí rezervovať aj práve na tento oddychový deň – veď pre niekoho je aj tento deň ako kažý iný. – no mám pocit, že som to tentokrát asi prehnal. Ale bol to krásne využitý deň. No veď posúď sám…

Raz mi jeden Anjel podsunul do pozornosti článok s názvom „O mostu stavěném jen z jedné strany“.  Po jeho prečítaní som ostal v zamyslení ešte dlhú dobu. Veľmi sa mi ale páčila myšlienka, ktorú si teraz dovolím zacitovať. Táto silná myšlienka popisuje ako postaviť vzťah tak, aby sa neprepadol do priepasti pod ním:

„Most se nikdy nestaví z jedné strany. Most se staví tak, že se na obou stranách vybudují základy. Dostatečně silné na to, aby unesly společnou stavbu. Poté se na oba pilíře přistavují mostní díly, až se obě strany nad propastí sejdou a propojí.“

Sme ako súsošie stojace na pol ceste medzi Bratislavou, Kysucami a Austráliou. Presne tak! Sám neviem kde to vlastne je a či toto súsošie vôbec stojí. No keď oči zatvorím, vidím ho v plnej kráse. Tí dvaja tam k sebe jednoducho patria.