Zastav sa krok môj, zastav svoj švih,
z nástenných hodín čuť z rýchlosti vzdych.
V batôžku plány a na pleciach tiaž,
tak nebuď už slepý a čo máš si váž.

Predo mnou močiar, ja valím sa ním
a čísi hlas so mnou, som za dobré s ním,
hluchý a nemý je, keď zapriaham koč,
vraj cesta je smrtná, tak zlez z neho, skoč!

Človek je hlúpy tvor a ten je vraj slepý,
keď živí sa hriechom a zasieva jed.
Prehnaný ideál, aj keď prstov máš len päť,
zaiskrí, podpáli a už nemôže späť.

Kočiš sa usmieva, tiež človek, čo preč
uteká za cieľom, o ktorom je reč.
Láka ho, trápi sa, tiež musí bdieť
a ty musíš sám vedieť, čo môžeš chcieť.

Zatiahnem brzdu, bo hlas mojich explicít,
do duše šepkal mi už toľko krát hrubý cit.
Rozfúkam plameň a zahasím smäd,
s rukami v batôžku zas mám na dlaniach med.