Keď zajtra bude dnes a dnes už bude včera, tak si uvedomíš, že čas, ktorý tu máš limitovaný, sa neúprosne skracuje. A je jedno, či sa postavíš na hlavu a budeš proti tomu bojovať, alebo či ho budeš len akceptovať a užívať si každý jeden jeho deň, každú jeho minútu. A je mu celkom jedno, kto si, či čím by si chcel byť, čo robíš, alebo nerobíš, či si, alebo či nie si šťastný, milovaný a či milujúci. Je mu to fakt jedno. On si jednoducho potečie ďalej ako voda. Je nezastaviteľný!!!

Continue reading →

Všade sa spomína, že by sme mali byť vďační za všetko, čo nás v živote stretne. Nič totiž nie je samozrejmé a už vôbec nie automatické. Byť vďačný nám v konečnom dôsledku zlepšuje zdravie, pretože nám to prispieva k pocitu šťastia a tým pádom sa nám aj regeneruje mozog. Prečo? No pretože dokážeme jednoduchšie odlíšiť negatívne veci od tých pozitívnych a práve tie pozitívne si vieme lepšie a jasnejšie uvedomiť. A keď vieme veci nielen odlíšiť, ale aj pomenovať, tak sme na dobrej ceste k lepšiemu ja. A preto si dovolím povedať, že byť vďačný nie je voľba. Je to nutnosť!

Nie je vôbec výnimkou, že v jednu noc prebehne človeku pod viečkami hneď niekoľko snov. A keď otvorí oči, sú odrazu fuč. No za výnimku by sa však už dalo považovať práve to, že za jednu noc tri z nich „neodfučali“, ba práve naopak, zanechali v to ráno v hlave taký vnem, že nutkaniu napísať o nich sa jednoducho odolať nedalo.

Začnime týmto: Dôstojnosť je všeobecne definovaná ako morálny vzťah človeka k sebe samému a spoločnosti k jednotlivcovi, ktorého vedomie je formou sebakontroly osobnosti. Na dôstojnosti sa zakladajú požiadavky jednotlivca voči sebe samému a to konať tak, aby človek neponížil svoju dôstojnosť.

Ako každý rok, i tento vo svojom závere prináša obdobie Vianoc, tajných želaní a nádejí. Tento rok to bude iné, celkom iné. A nie je to tým, že by som to cítil tak nejak v kostiach. Je to tým, že sa veľa zmenilo a preto budú naozaj iné ako doposiaľ. Priam by som povedal, že sa vrátim do svojich detských čias.

Byť temným lúčom rozrezal bych svetlo na dve veľké tmy. Tú jednu by som za sebou zanechal ako špinu, ktorou som sa predieral až do dnešného dňa… A tou druhou? Tou by som len tak prešiel, bez bolesti až tam ku svetlu, ktoré sa nijako rozdeliť nedá. Je jednotné a čisté. Veľké, priestranné a naveky biele.

Pred takmer dvomi rokmi som napísal článok o pomyslenej vitríne, ktorú by som si chcel pre seba postaviť a používať ju ako taký motivačný kúsok mojej duše, kam by som sa vracal. Uzamknutú a len moju. Chcel som sa tam vždy okúpať vo vani pre očistu duše, keď mi bolo čierno. Moja predstava bola mať z nej výhľad do tohoto sveta cez čisté, priehľadné, nezarosené a hlavne nerozbitné sklo a mať istotu. No žiaľ, to sklo sa vlastným napätím rozbilo a niet takého sklára, ktorý by mi ho zasklil.