Sentriáda jednej noci

Nie je vôbec výnimkou, že v jednu noc prebehne človeku pod viečkami hneď niekoľko snov. A keď otvorí oči, sú odrazu fuč. No za výnimku by sa však už dalo považovať práve to, že za jednu noc tri z nich „neodfučali“, ba práve naopak, zanechali v to ráno v hlave taký vnem, že nutkaniu napísať o nich sa jednoducho odolať nedalo.

Senjedna

V jednom z mojich snov sme už raz u mojich rodičov na dvanástom poschodí bytového paneláku mali demontované betónové zábrany alias zábradlie na lodžii. Nepamätám si dôvod, ale pamätám si ten strach z pádu, keď som sa len tým smerol z izby pozrel a uvedomil som si, že tam žiadna zábrana nie je. Tá výška! Dvanásť poschodí! Ktovie ako dlho by trval pád môjho tela, kým by zadunelo na tráve? A kričal by som kým by som letel?

Aj tentokrát tam zábradlie nebolo. Lodžia bola celkom otvorená. Kľačal som tak, že som bol chrbtom otočený do sveta a pozeral som sa na svoju mamu a bráchovu ženu ako sediac na zemi pri lodžiových dverách niečo robia. Možno štrikovali, alebo čo ja viem, ale usmievali sa pri tom. Nebolo to pre mňa ale podstatné, čo robili. Pred nimi bol do trištvrte lodžie na zemi položený asi 10 cm hrubý polystyrén. Kľačal som na ňom, moje kolená v ňom vytvorili jamky, špičky nôh som mal na okraji lodžie bez zábradlia a snažil som sa pochopiť, čo tu robím a prečo sa na nich takto pozerám. Uvedomoval som si, že pod mojimi špičkami je na kraji po celej dĺžke lodžie rozsypaná vrstva piesku. Prečo? Aby sa tam niekto šmykol? Bol som ztuhnutý zo strachu, že sa mi špičky šmyknú a ja spadnem. Teraz? Teraz, keď sa mi už život nejako do lepšej perspektívy rieši? Navyše tá zasraná lodžia mala spád smerom von. To nieeeee!

Opatrne som nadvihol kolená dúfajúc, že moje špičky to dajú a pomaly som sa presunul dnu. Na polystyréne po mne zostali odtlačky, ktoré už nikdy nezmiznú. Martin, môj sused, v tej chvíli zavelil, že už to zábradlie môžeme osadiť. Nechápem, čo tam robil práve on, ale možno preto, že on je dodávateľom nejakých, pre mňa nejasných, technologických strojov. To zábradlie bolo z dvoch kusov betónových platní o hrúbke asi 8cm.

Nebol som schopný sa ani postaviť a pomôcť, no napokon som sa tam vrátil a aspoň kľačiac som pridržal ľavú stranu zábradlia kým ho niekto fixne. Tajne som ale dúfal, že ma tá váha polovice zábradlia nepreváži a nevyletím aj s ním von. Nevedel som si ale vôbec predstaviť ako to budeme osádzať. Všetci ma presviedčali, že je to v poriadku, že sa to takto dáva dolu a znova späť. Čože? Načo? Nechápal som. Priniesli západky a mechanizmus na osadenie. A naozaj. Najprv osadili pravú stranu a fixli to vpravo o betónovú stenu, potom ľavú stranu a napokon medzi tie dva kusy osadili nejaké železá, čo to napli, dorovnali a spevnili betónové zábradlie lodžie. A bolo znova tam. A znova prišiel pocit istoty, že je pevné ako bolo na tomto dvanástom poschodí pevné predtým. A keď som sa oň oprel, ten pocit som už poznal. Strach celkom pominul.


Sendva

Bola to výšková budova, ktorá ešte nebola dostavaná a prebiehali v nej, ale i na nej stavebné práce. No výťah bol nový, moderný. Na tom, ako bol moderný ma zarazilo obyčajné zatváranie vnútorných dverí. Také krídlové, aké boli v starých veľkých výťahoch. Ich zažltlá farba ma v tom utvrdzovala. Ešte pred chvíľou som stál na lodžii dvanásteho poschodia a teraz toto? Kto, alebo čo mi vnuklo, že by som mal ísť vyskúšať tú rýchlu jazdu tohoto výťahu? Vraj je najrýchlejší v meste.

Vo mojich snoch mi cesty výťahom končili tak, že mi bolo zle, pretože výťah vždy opustil budovu, prípadne som aj s celým výťahom letel tunelmi, kde mi zrovna nebolo od žalúdka dobre. Hore, dolu, doprava, doľava, diagonálne, proste všetkými smermi a rôznymi zrýchleniami. Alebo sa hýbala počas jazdy podlaha, lebo bola na stranách latentne upevnená. Alebo sa podlaha celkom rozsypala a padla do šachty a ja som visel na pozinkovaných vyleštených madlách, ktoré boli vo výťahu namontované hneď pod okrajmi zrkadiel. Alebo aj steny… vezieš sa a odrazu začnú opadávať ako chrasta z rany a ty stojíš len na podlahe, ktorá sa najprv vezie vo výťahovej šachte a potom len tak. Medzi mrakmi. Neraz som videl tú budovu, z ktorej môj výťah vyletel, z perspektívy družice. Zem je naozaj guľatá. Videl som to! Psychiku mi takáto jazda vždy rozhodila. Obrala ma o akýkoľvek pocit istoty! Nič totiž nefungovalo tak, ako by som očakával. Čo ja? Ale každý, kto stlačí tlačidlo poschodia predsa očakáva, že výťah na tom poschodí aj zastaví a otvorí dvere. Moje výťahy tak nefunovali. Vždy sa niečo posralo!

Po stlačení moderne osvetleného gombíka prišiel výťah naozaj rýchlo. Dvere sa otvorili posuvom do pravej strany, ale tie vnútorné dvere som si musel otvoriť sám. Neviem prečo, ale odrazu, keď sa tie vonkajšie dvere zatvorili a moje ruky dotlačili tie vnútorné, dostal som strach, že sa to znova zopakuje ako tomu bolo predtým. Lenže bolo už neskoro, pretože som práve stlačil to najvyššie umiestnené tlačidlo s číslom 54 – najvyššie poschodie tejto budovy.

Než som ale nastúpil, počul som nejaký hlas, ktorý mi priateľským tónom hovoril, že sa nemusím obávať, že je to bezpečné a že zle mi určite nebude. Len musím počítať s tým, že budem pri tej rýchlosti pociťovať prievan, vzduch tlačiaci sa zo škár a hlavne od dverných medzier a že toto je úplne v poriadku. Cesta bola naozaj krátka, ale za tú chvíľu som si stihol uvedomiť, že ten výťah bol stabilný. Netriaslo kabínkou, podlaha bola pevná a rýchlosť jazdy som fakticky ani necítil. Nebol to síce prievan, bolo to silnejšie, pretože mi ten vzduch, ktorý vychádzal z medzery dvoch krídiel vnútorných dverí, úplne rozhodil frizúru. Musel som tie dvere držať oboma rukami zatvorené, inak ich ten prievan vytlačil z polohy a otvoril. Výťah však pri ich otvorení nezastavil. Jazdu istili ešte vonkajšie dvere, ktoré išli aj s výťahom.

V tú chvílu som si ale nedokázal predstaviť, čo tam dolu vlastne zostalo namiesto vonkajšíh dverí. Ale naokon mi to bolo jedno. Netrápilo ma to. Mal som len obavu, či znova vyletím z budovy, či sa mi rozpadnú steny výťahu, alebo jeho podlaha a či teda zastaví na tom 54tom poschodí.

To brzdenie výťahu bolo príjemné. Žiadny pocit nadvihnutia žalúdka, či iných vnútorných orgánov. Ten výťah skutočne zabrzdil na najvyššom poschodí. Otvoril dvere a ja som zbadal že sme na streche budovy. Nie vyššie! Na streche! Mohol som vystúpiť, no nebolo treba. Tých jázd som z nadšenia spravil ešte niekoľko a každá z nich ma uistila, že je iná doba a že tie rozprávkové výťahy, ktoré robia cestujúcim zle, už v novom svete nestavajú.


Sentri

Auto sa rozbiehalo. Moje auto. Moja biela Fabia. Dobehol som za ním, pretože aj ja som mal byť ten, ktorý sa v ňom túto cestu povezie. Malo rozbité zadné sklo a dobiehajúc som práve cez neho naskočil. Všimol som si, že za volantom sedí Natália, dcérina spolužiačka zo základky a na mieste spolujazdca sedela moja mama. Za vodičkou sedí Petra, kamarátka z čias, kedy som účinkoval v ich umeleckom divadelnom súbore. Vtedy som bol do nej a dokonca som sa kvôli nej prihlásil aj na spev, aby som mohol byť s ňou, ale nechápem, prečo sedela v mojom aute. A nechápal som ani to dieťa v škrupinke, ktorá bola len tak položená za sedadlom spolujazdca. Koho to bolo dieťa?

Kolesá sa už točili, auto sa pohlo. Hľadám si polohu, ako sa usadiť, takže som zodvihol škrupinku aj s dieťaťom a preložil ho do stredu zadných sedadiel, teda medzi Petru a mňa. Počkať! Veď tam za sedadlom spolujazdca nie je žiadne sedadlo! Auto už ale išlo a tak som si len čupol v tom voľnom priestore a viezol sa.

Natália šoférovala akosi divne, niečo mi na tom nesedelo. Nahol som sa teda dopredu a videl som, že sa aj s mojou mamou snažia chytiť modrú andulku, ktorá bola vystrašená pod prístrojovou doskou. Lenže tých anduliek bolo viac. Aj pod prúručnou skrinkou bola jedna žltá vyplašená. Mama mala otvorené okno a kým sa ona venovala odchytu andulky, nahol som sa dopredu na jej strane a okno som jej otočnou páčkou zatvoril aby im nevyleteli. Nechápal som prečo to okno zatváram páčkou, veď moja Fabia má vpredu elektrické otváranie okien. To ale nebol problém. Jednoducho som to urobil, aby im andulka počas jazdy neuletela. Problém bol, že s mojou povahou som rýchlo skontroloval ostatné okná. Veď do auta som naskočil cez rozbité zadné!

Lenže to okno tam už bolo! Čo tam ale nebolo, bola spodná zadná časť batožinového priestoru, takže andulky by mohli tadiaľ vyletieť. Všimol som si jednu zakliesnenú v rohu medzi karosériou a zadným oknom. Keď som ju opatrne vyslobodil, kúsala ma do ruky ako šialená a všimol som si, že mala takú nejakú divnú hlavu. Dalo by sa povedať, že buď bola tak malá, alebo jej polovica hlavy chýbala. No žiadnu krv som nevidel. Podávam ju mame dopredu s otázkou, že kam tie odchytené andulky dávate. Ukázala mi na veľkú Kauland tašku v mieste, kde zvyčajne býva stredový ovládací pult s rádiom, klímou a podobne, lenže tam nebolo okrem tejto tašky nič.

Prístrojová doska bola súvislá, ako naozaj len tmavá doska a pod ňou len pedále a nohy Natálie a mojej mamy. Vzal som do ruky tú tašku a chcel som tam vložiť odchytenú andulku. V tej taške však bola druhá taška a tá bola z Lídla. Musel som ju otvoriť, ak som tam chcel andulku vložiť. Mama na mňa zakričala, aby som bol opatrný, lebo tam už nejaké andulky odchytili, tak nech dám pozor, aby nevyleteli. Lenže vo chvíli, ako som sa snažil vložiť andulku do tašky začalo nám v aute blikať modro červené svetlo a ozývať sa zvuk húkačky. Prišlo mi, že robíme niečo nekalé. Veď odchytávanie anduliek v aute nie je predsa bežná činnosť v premávke.

Pozrel som cez predné sklo a nastala panika. Natália bola v protismere! Autobusy sa nám ledva vyhýbali, autám to vyhýbanie šlo šikovnejšie. Z ľavej strany sa na nás rútilo policajné auto… ale nie slovenské, bolo to také americké, ktoré v akčných filmoch bežne rozbíjajú. Natália dostala skrat a strhla volant doprava. Tam však bola vysoká stena z veľkých kameňov, po ktorých stekala voda. Stena ako z jaskyne. Vnímal som len ako sa nám tá stena vtlačila do auta od predného pravého svetlometu až do polovice karosérie. A potom tma. Vlastne svetlo, lebo som precitol zo sna i zo spánku zároveň. Nuž ráno plné otáznikov.


Ani v jednom z týchto mojich hlúpych snov som nezahliadol a ani periférne nevnímal, že by sa tam vyskytla moja bývalá manželka. Možno práve preto, že moja myseľ sa s tým už pomaly vyrovnáva. Predtým som ju však vo svojich snoch úplne bežne evidoval a vo väčšine prípadov to bolo spojené s nejakým stresom. Ale toto? Prečo tieto sny? Aký majú pre mňa odkaz?