Category Archives: Moje mlčanie

Vianočné prianie

Ako každý rok, i tento vo svojom závere prináša obdobie Vianoc, tajných želaní a nádejí. Tento rok to bude iné, celkom iné. A nie je to tým, že by som to cítil tak nejak v kostiach. Je to tým, že sa veľa zmenilo a preto budú naozaj iné ako doposiaľ. Priam by som povedal, že sa vrátim do svojich detských čias.

Continue reading →

Som v tom!

Byť temným lúčom rozrezal bych svetlo na dve veľké tmy. Tú jednu by som za sebou zanechal ako špinu, ktorou som sa predieral až do dnešného dňa… A tou druhou? Tou by som len tak prešiel, bez bolesti až tam ku svetlu, ktoré sa nijako rozdeliť nedá. Je jednotné a čisté. Veľké, priestranné a naveky biele.

Continue reading →

Rozbitá vitrína i peklo v tichu domu

Pred takmer dvomi rokmi som napísal článok o pomyslenej vitríne, ktorú by som si chcel pre seba postaviť a používať ju ako taký motivačný kúsok mojej duše, kam by som sa vracal. Uzamknutú a len moju. Chcel som sa tam vždy okúpať vo vani pre očistu duše, keď mi bolo čierno. Moja predstava bola mať z nej výhľad do tohoto sveta cez čisté, priehľadné, nezarosené a hlavne nerozbitné sklo a mať istotu. No žiaľ, to sklo sa vlastným napätím rozbilo a niet takého sklára, ktorý by mi ho zasklil.

Continue reading →

Viem, že ti chýbať nebudem

Máš všetko, čo si chcela mať, to musíš uznať. No vo všetkej skromnosti, vieš, že máš i viac? V tvojich očiach som ti vždy čítal nástenku duše, nástenku tvojich i nevyslovených prianí a každé jedno mi bolo cťou ti splniť. Teda pokiaľ to v mojich silách bolo. Doslova som striehol na nové podnety, nové výzvy, aby si bola šťastná, pretože som ťa mal rád. A práve preto máš i viac. A keď si bola šťastná, bol som i ja.

Continue reading →

Až výjdu hviezdy

„Je tam. Vidíš? Tam vzadu je tá tvoja… a moja… moja je… počkaj.. aha, tam, …tam vpravo. Vidíš ju?“

„Mhm, vidím. Ale prečo ja tá moja menšia ako tá tvoja?“

„Neviem, možno preto, že s tou mojou sa spojím skôr, ako je to súdené tebe?“

Continue reading →

Čas za dverami

Spod dverí vychádza dym. Necítiť ho. Len ho je vidieť. Jeho jasnočervená farba je znakom dôležitosti v priestore. Tou farbou na seba upozorňuje a je desivý. Cítim, že to, čo sa okolo mňa deje, nemá moje farby. A ani moju vôňu. Som unesený, citlivý a vnímavý. Cítim, že som a mám strach.

Continue reading →