Začnime týmto: Dôstojnosť je všeobecne definovaná ako morálny vzťah človeka k sebe samému a spoločnosti k jednotlivcovi, ktorého vedomie je formou sebakontroly osobnosti. Na dôstojnosti sa zakladajú požiadavky jednotlivca voči sebe samému a to konať tak, aby človek neponížil svoju dôstojnosť.

Bolo to pekných pár rokov, kým som si uvedomil, že ju vlastne strácam. Pomaly a nebadane. Fungoval som skoro ako naprogramovaný tvor, ktorý sa snažil naplniť všetky očakávania a nároky mne okolitých. Nebolo to zlé, mal som aspoň pocit, že som užitočný a bolo teda prečo žiť. Teda až do momentu, kedy som si začal klásť otázky.

Útokov na ľudskú dôjstojnosť je nielen v bežnom živote, ale hlavne vo vzťahu, veľa, pretože partner môže nabyť dojmu, že mu ten druhý patrí a môže ho tak pretvoriť na vlastný obraz. Ale takto by to byť nemalo. Prirodzená dôstojnosť totiž predstavuje skutočný základ základných práv jednotlivca. Musí sa preto rešpektovať a to aj v prípade obmedzenia iného práva. Teda som tým, kým som, som jedinečný a som schopný robiť kompromisy i ústupky. Nie však už mimo komfortnú zónu vlastnej dôstojnosti.

Časom mi došlo, že som bol dlhodobo pasívnou zložkou vo vzťahu. Súhlasil som takmer so všetkým, prispôsoboval som sa, len aby bola u iných spokojnosť. A to je práve to, čo som si vôbec neuvedomoval. Nakopli ma až pohľady tretích nezávislých strán (priateľov, známych i psychológov) a zrazu som začal vidieť veci celkom inak. Dávali mi zmysel a nezmysel zároveň. Ukázalo sa na akej hrane sa vlastne pohybyjem a kam môžem až padnúť ak si vyberiem tú, či onú stranu. Zajtra už byť nemusí a preto som nemohol inak. V rámci ľudskej dôstojnosti.

Človek by totiž mal byť v spoločnosti subjektom, základom i cieľom, stredobodom seba samého, nie však upadnúť do úrovne egoizmu. Spoločenský rozmer ľudskej dôstojnosti je svojim spôsobom nevyhnutný, pretože práve svojou prirodzenosťou je človek predurčený žiť spolu s inými. Múdre knihy píšu, že človek sám osebe nie je sebestačný, no svoj plný rozvoj a svoju dôstojnosť dosiahne iba v spoločenstve s inými v jeho okolí. A tu je výskyt útokov na vlastnú dôstojnosť prirodzene vo väčšej miere. Ale to je celkom normálne. Otázkou je, ako si ubrániť tú svoju. Mala by byť totiž nedotknuteľná za podmienky, že bude rešpektovaná a ochraňovaná. Je ale nezničiteľná, no možno ju stratiť.

A ešte múdrosť na záver. Rešpektovanie ľudskej dôstojnosti má všeobecnú platnosť. Kto spochybňuje alebo odmieta uznať ľudskú dôstojnosť iných, spochybňuje aj hodnotu vlastného života. Uznanie iných ľudí je totiž základom prirodzeného mravného zákona. A kedy chlap na vlastnej dôstojnosti utŕži? Je to individuálne. Tá moja dôstojnosť akosi utŕžila vo vzťahu. Je teda len a len na mne, znovu si vytvoriť obranný mechanizmus nezničiteľnosti vlastnej dôstojnosti do budúcna.