„Ahoj, volajú ma akútna bronchitída a prišla som na návštevu do tvojho tela“ – oznámil mi jedného dňa prvý príznak ťažko zvládnuteľného kašľa. Naivne som si ale myslel, že kamoš Pleumolysin dá ten kašeľ dole ako zvyčajne, veď inak som sa cítil celkom v pohode.
A nedal.

Kto by si však pomyslel, že toto je len začiatok akéhosi úpadku na zdraví.
Tieto články som preto zaradil do kategórie „Zo schodov zdravia“.

Po takmer dvojhodinovom čakaní v čakárni u obvodného lekára som si konečne sadol na vyšetrovaciu stoličku vedľa jeho stola.
„Nie pán doktor, teplotu určite nemám, len kašlem. Nemávam teploty. Ale keď už teplotu naozaj mám, to už zvyčajne býva veľmi zlé.“ – a ako na potvoru mi teplotu nameral. Akútna bronnchitída bola odhalená.

Antibiotiká boli na tri dni, vraj silné. Dobral som ich a keďže kašľanie neprešlo, dohodli sme si plánovaný obder krvi kvôli zápalovým indikátorom v krvi. Doma som nechal chorú dcéru, ktorej sa zvyšovala teplota i vravím jej: „Idem len na odber krvi a prídem čím skôr.“ Manželka so synom boli už na celý víkend preč na synových zápasoch.

Prišiel som teda na odber a ukázal som sa doktorovi. I priznal som, že pri kašľaní pociťujem vpravo pod bruchom – po „lekvársky“ v pravom hypogastriu – pichľavé, ale aj tupé bolesti. Na pripravenom lôžku mi teda prehmatal brucho a veru, naozaj som cítil bolesť na tlak jeho prstami.

Z ambulancie som odchádzal s výmenným lístkom rovno k chirurgovi, ktorý s tým má svoje skúsenosti. Nezabudol mi zdôrazniť, že chirurgovi treba ísť hneď. Bol totiž piatok a pred nami dva dni voľna, cez ktoré sa to „niečo“ mohlo vyvinúť celkom rýchlo a neočakávane.

„Máte výsledky krvi?“ – spýtala sa ma sestrička, keď som vošiel do ambulancie, pretože tento fakt, že mi brali krv, bol zapísaný na výmennom lístku.
„No nie, nemám, veď len dnes ráno mi ju vzali.“ – počudovane som sa vykrúcal pri odpovedi.
Po konzultácii sestričky s chirurgom mi vzali krv znova. A aby toho nebolo na dnes málo, poslali ma so skúmavkami do laboratória, ktoré bolo našťastie v tej istej budove, aby som to tam odniesol a počkal na výsledky. Veď ok, jedna ruka dopichaná, druhá dopichaná, ešte si aj na výsledky počkám, veď nie je problém.

Chirurg si pozrel výsledky krvi a vyšetril ma. Potlačil mi už aj tak potlačené a rozdráždené brucho a vyšetril ma aj análne. Nebolo to vôbec príjemné, ale čo by človek nevydržal kvôli zdraviu, že?

„Teraz pôjdete na Kramáre na Centrálny príjem“ – povedal inštruktážne.
„Prosím? Kam? Na Centrálny príjem? Ale… ale… ja nemôžem teraz ostať v nemocnici…“ – a vysvetlil im tam svoju situáciu s chorou dcérou, ktorej sa zvyšovala z hodiny na hodinu teplota. Pomaly, ale zvyšovala.

A keďže som nemal na výber, neostávalo mi nič iné ako túto informáciu akceptovať a zariadiť sa podľa nej. 

(pokračovanie v článku: Od bronchitídy k appendixu – časť druhá)