Kdeže jest to lásky zrenie s vráskami na tvári úprimnej keď blíži sa večer…? Keď ponurá obloha hviezdy rozsypáva?
Kam naša láska chodí žúrovať, keď jej treba najviac? Keď na dno vidno je? A prečo nohy sú v oťažiach upnuté, keď výjsť s nimi na ďaľší schod jest potrebné ni nevyhnutným krokom?

„Prúdiť pohľadom medzi hviezdami je ako prechádzať sa vo vlastnej duši.“

Keď v šeru dívam sa do diaľky… tam neostré sú rysy… sťaby horúci vzduch ich rozmazával svojou silou všetkého, čo do cesty mu vstane. Tma blíži sa a moje oči ni s optikou obtiažne už slúžia. Len viečka únavou takmer ledva hatia kvapky, čo snahou vznikli tam…, tam niekde vo vnútri, z útrob duše ranenej vytekajúc. Do pier zažiera sa úzkosť, až rozhryznuté zubom krvácajúc smútia. Tá úzkosť lomcuje tak telom, čoby na dôstojníka povel a žiaľ, ten odmietnuť nejde. Byť submisívny jest cesta, zozbierať sily a s úprkom ukázať chrbát, aby utrel si slzu a vykročil preč.

Víťaz je len jeden. Keď blíži sa večer, šerotou zakrývam vyprahnutú prázdnotu, čo vyrástla na záhrade našej lásky a čakajúc na tmu zbieram zoschnuté jej plody zo zeme. Keď hádžem ich do studne, rozčerím čiernu tmu, v ktorej odrazom sa hviezdy ledabolo váľali…

Už zase je večer… a potom tma, ten víťaz…