Zmeniť sa

… a to je ťažké. Ťažšie ako sa nechať zlákať na zlé chodníčky.

Keď tak premýšľam, tak napriek tomu, že je je to viac ako zženštelé, napriek tomu už fakticky dlho premýšľam o tom, že si zavediem denníček. Trápne, však? Ženy stále poukazujú akí sú chlapi hrozní, lebo sa nevedia otvoriť. Vraj nevedia o svojich pocitoch vôbec rozprávať. A nevedia vôbec používať jazyk rétoricky, hlavne že ho vedia používať na úbohé omieľanie žrádla, pitie piva či lízanie venušinej brázdy.

A aj keď konečne niečo o svojich pocitoch prehovoria dostanú – obrazne povedané – po prstoch, lebo sa vraj sťažujú.

Jednoducho sa mi potvrdzuje, že niektoré ženy vôbec nevedia čo od muža chcú, ale budú doňho jebať dovtedy, kým to nedostanú. Ale čo to je? Viete mi to niektorá vysvetliť? Čo to naozaj je?

Snáď preto ten denníček. Dáva sa tam to, čo sa nedá vysloviť nahlas? Pravdepodobne je na tom niečo pravdy, že sa muži sťažujú. Ale iba chvíľu. Iba do času, kedy im je dané najavo, že to, čo rozprávajú sa ženám nepáči a že je to jednoducho zamerané proti nim. No bodaj by nie!

Kam sa má vlastne muž posťažovať? Komu? Kamarátovi, ktorý jeho problém celkom iste zbagatelizuje ak ho teda nevysmeje priamo? Komu? Žene, ktorá si hneď bude namýšľať, že sa jej chlap otvoril a len ona vie prečo? Prd makový! Nemôže to vedieť. Chlap jednoducho nemá kam vysypať svoje starosti, ktoré nosí na pleciach. Ako smeti z domácnosti. A nielen svoje, ale aj starosti blízkych, ktoré v dobrom úmysle prebral na seba.

Dokedy?

A tak sa nakoniec zatvorí.

A celkom!

Sediac vo dverách, vedúcich z obývačky nového domu na terasu má toho dosť. Pofajčuje. Sleduje ako stúpajúci dym vytvára rôzne obrazce. Premýšľa. Hľadá v nich význam. Silu. Náznak. Symboliku. Trápi sa a je vyčerpaný. Veď za dva týždne sa mu takmer v celom dome svojpomocne s rodinou a kamarátmi podarilo spraviť z holodomu obývateľný dom. Parkety na troch poschodiach, vodu, sanity, dlažby a mnoho iného. Slzy mu potichu stekajú po tvári a nevdojak si ich medzi potiahnutím z cigarety utiera opakom ruky. Fakt nevládze. Ale snaží sa dávať pozor, či ho niekto nevidí.

Asi nie je dôsledný, pretože v nestráženej chvíli vstúpi do tohto deja jeho žena. Zhrozená, ba priam šokovaná, pozerá na jeho slzu, ktorú v tom momente ešte nestihol eliminovať. No darmo, jeho červené oči ho prezradili i tak.

Akoby jej do chrbta vložili nové baterky, ktoré majú za úlohu rozpohybovať ústne svalstvo do jedovitých slov – spustila svoj nečakaný vodopád pálivej dúhy:

„Ako je možné, že Tu takto klesáš na duchu?“
„Prečo to robíš?“
„Ako sa potom mám cítiť ja?“
„Ja mám toho tiež dosť a nerevem tu ako malé decko!“

Nuž ťažko reagovať v tomto rozpoložení, tobôž oponovať týmto slovám. A to je len malý potôčik z celého vodopádu, ale to nie je podstatné. Ono sa tá jeho malá, silou vôle v zatvorenosti udržovaná rana v tejto chvíli otvorila natoľko, že stačilo, aby sa v momente rozhodol, že ju už nikdy neukáže. Už ani dnes, ani zajtra. Už nikdy! Jednoducho toto, čo si videla, bude už pre Teba tabu!

A tak aj bolo. A aj je.

Nevidí.

Nedáva jej príležitosť.

Vyčerpanosť však vystriedala frustrácia.

Vždy je niečo, čo treba riešiť, schovávať.

Tá cesta je dlhá a je trpezlivo vnímaná ako poklad, ktorý si chlap musí vždy pre seba ustrážiť. Musí sa jednoducho vo veľa veciach zmeniť.
Obrniť sa a nahodiť tú správnu masku.