Teda ešte neodišla celkom, ale mám silný pocit, že je na ceste, chrbtom smerom ku mne sa vzďaľujúc..

Kým tu bola, bolo mi fajn. Fakt fajn.
Aj keď som ju nemal stále pri sebe, bolo to akési lepšie.
Bolo to príjemné.
Vždy som ju mal blízko.
Aj keď bola len schovaná za najbližším rohom.
Vždy tu bola príležitosť nechať ju mnou prejsť.
Dovoliť jej, aby si ma vzala. A celkom celého.
Len tak. Lebo som sa odviazal.
Svet bol krajší.
Cestou domov sa na ulici pretekali deti na svojich kolobežkách a ja som sa za nimi obzeral.
Nie preto, že by ma zaujali samotné deti.
Hľadal som ju.
Vždy som ju hľadal.
Na ulici. V aute. Cez okno svojho domu. Kam som sa pozrel som čakal, že na mňa vybafne a nastraší ma, aby som ju mohol zase mať.

Byť s ňou znamenalo nájsť poklad. Ona je… Ona je taká úžasná! Nech som akokoľvek smutný, vždy mi vyčaruje na tvári úsmev. Vážim si ju. Vždy si ju vážiť budem. Je moja a bude stále moja! Viem, že to píšem možno majetnícky, ale keď ju mám vo vnútri, je celá moja. A platí to aj keď ma má ona vo vnútri. Raz mi to pošepla.
Sme akosi spojeni, no nevieme pochopiť ako. Je to akési prirodzené, je to miestami ružové i zelené. No býva to aj čierne. Najmä vtedy, keď ju nemám pri sebe. A najmä vtedy, keď po nej jednoducho v tej chvíli neskutočne túžim. Možno o tom nevie.

A ani to, že po nej túžim, nemôžem povedať nahlas.
Mám pocit, akoby ma odpočúvali tajní z ŠTB. Tých nemusím. Človek stráca slobodu v jednom okamihu.

Keď Ťa je veľa, mám strach, že ma niekto zlomí, že mi Ťa zoberie práve vtedy, keď som najšťastnejším človekom vo vesmíre.
Bez jedla sa dá vydržať, no bez nej nie!
Mám ju rád. Aj keď jej mám tak málo.

Neopúšťaj ma, DOBRÁ moja NÁLADA.

Budeš mi chýbať

Veď bez Tvojej blízkosti sa bude žiť ťažko…