„Čo som Ti povedal? Keď necháš zajaca behať po dome, tak buď  láskavo pri ňom, lebo inak pôjde na pekáč!“

„Nie, králika doma nechcem!“ – presviedčal som rodinu s vážnym ksichtom.
„Ale prečóóó?“ – zase tie zúfalé oči mojich detí!
„Lebo mu treba veľkú klietku, robí okolo seba ešte väčší neporiadok ako škrečok a smrdí!“
Bol som v tomto boji sám, manželka bola ticho.

„Nesmrdí!“ – stála si za svojím tvrdohlavá dcéra.
Dal som jej jasne najavo, že nie som za a samozrejme som si veril, že je vec týmto pádom vyriešená.
Ale nebola.

Prišli domov a z auta vytiahli obrovskú klietku, ktorá sa tam ledva zmestila a papierovú krabičku, ktorú niesli veľmi opatrne. Vravel som, že som bol v tom boji sám.
„Ty si im kúpila zajaca?“ – prekvapene som sa pýtal manželky a neveril, že tento boj som prehral.
„Nie, ona si ho zaplatila zo svojich.“
Nuž, keď na niečom záleží aj posledné peniaze na to padnú.
Musel som sa s tým zmieriť.

„a ťuťu ťu ťu ťu, na ccc, daj si, papaj“ – chudák zajac. Na druhý deň prídem z roboty a doma smrad ako v stajni. Zajac dosratý až po uši,  pod zdvihnutým chvostom prilepené …. však viete čo a nemal sa ani kam v klietke pohnúť. Prdlajz bobky, tam nebola ani jedna! Ty prasa jedno…. a podobné invektíva lietali vzduchom na adresu zajaca, i keď on za to ani nemohol.

„Okamžite ho zober von a vyčisti mu!“ – prudko som poprosil jeho majiteľku. To sa nedalo dýchať. Dcéra sa mi rozplakala: „Tatíí, hik, nehovor mu tak…fňuk.“ Darmo som vysvetľoval, že som im vravel, že zajac doma smrdí. Tu bol dôkaz na mojej strane.

Keď sa sused dozvedel, že máme zajaca, hneď sa schválne nahlas opýtal: „Tak čo sousede, aký vymyslíme pác?“ Jój a zase jej slzy padali. Chúďa moje.

Zvykol som si, zajac sa z toho šoku dostal, už normálne bobkuje. Čistota jeho klietky je pravidelne kontrolovaná, predsa len na ten pekáč by nemal. Dokúpili mu aj záchod pre zajaca. To je taká rohová miska. Blbosť na tretiu, myslel som si, ale pravda je, že o dva dni tam už pravidelne vysedáva a bobky má len tam. Neveril som, „chlapec“ ma presvedčil. Má aj svoje teritórium, keď je pustený  z klietky, ale…

Rozkúsaný kábel… skáče do kvetináčov, vyhrabuje hlinu na parkety, obžiera izbové kvetiny a…..
… Prečo mi nejde ľavý reprák na veži? Nuž cez prekúsnutý kábel ťažko prejde signál.
… Pýtam sa manželky, čo je taká smutná. Vraj jej zajac zožral púčik nejakého kvetu. Ja sa tomu síce rozumiem ako hus pivu, ale pochopil som, že sa na ten kvet tešila. „Hold, nic nebude Bohumile.“
… Nemôžem zasvietiť tú lampu pri sedačke? Prečo? Oči sa deťom odrazu zaborili do zeme. Intuitívne som skontroloval napájací kábel. Ako to ten zajac robí? Kábel prekúsaný na niekoľkých miestach, dokonca aj fáza zčasti prekúsnutá, divím, sa, že ešte ten zajac žije.
… To už moja tolerancia a trpezlivosť štartovali svoje motory k výbuchu, no vystrelili až vo chvíli, keď mi pod rukou zaiskrilo napájanie do notebooku. Inak krásne biele svetlo to bolo.

Noci sú ale ťažké, je ho počuť ako pije, ako sa hmýri a dokonca ako kope zadnými nohami, to ma vždy vďačne zobudí, lebo to je taká pecka, akoby niekto odpálil tenisovú loptičku do veľkej umelej krabice.

Mať takéhoto králika doma je vlastne parádna vec. Okrem toho, že sa naučíte tolerovať veľa vecí okolo jeho výsosti, máte na svoje deti slušnú výchovnú páku v duchu „Tak čo sousede, aký pripravíme pác?“

… nuž rok ho už máme, tak ešte približne ďalších deväť to s ním potiahneme, lebo toľko sa ten zakrsnutý králik vraj dožíva.