… i povedal som si zas „nech“, budem tučný, ale šťastný, aj depresiu mi to zaženie…. Tá sladká chuť rozplývajúca sa v ústach, tá láva dotýkajúca sa každého zákutia zubov hmmmmm, chuť mlieka a milión iných prísad, mňam, to dáva zmysel. Zubári a dietológovia, prosím, nečítajte! Reč je o konzumácii Salka, zahusteného kondenzovaného a veľmi sladeného mlieka.

Je to len o pôžitku.

„To mi chceš povedať, že do jednej minúty dáš do seba 397 gramov toho hnusného kondenzovaného sladeného mlieka!?“

„A čo je na tom také zvláštne?“

„No fuj, asi by som sa pogrcal…“

Ale môj, ty víš ho… no nič nevíš. Keby si Ty vedel aký som mal ja v detstve na toto tréning…

Dnes počúvam manželku ako ma okrikuje aby som to Salko nedával deťom, že je to nezdravé a podobné múdrosti… No moja, ja viem, že je to nezdravé, ale kukaj na nich, no nie sú zlatí ako im to chutí?
Ale má veru pravdu. Však sa vidím….

Keď sme boli s bráchom malí, cez víkendy sme bývavali u starenky.
No ale to vieš, veľký obed …. „ná šak si ešte naber, nehaňbi sa, najedz sa, nehladuj jak doma, čuješ?…“
A tak sme si dali až nám oči prašťali ako sa drali z jamiek von.
„Ná dojedz to aby byuo pjekne, né?“
A já som „dojedeu“, lebo som vedel, že keď nezjem nebude poobedná odmena.  Ale bola. Jedno Salko, akurát vtedy stálo 5 Kčs a nie cez 50 Sk ako je tomu dnes. Boli sme však naňho dvaja. Brácho a ja. Veď hovorím, že tréning, takto to bolo takmer každý víkend.

Závideli sme si navzájom keď jeden z nás jedol priamo z plechovky a druhý zo sklenenej misky. Vieš, v tej plechovke je toho viac, lebo na stenách sa ešte drží. Lenže to nebol koniec. Túžil som mať jednú celú plechovku takéhoto sladkého moku len a len pre seba. Pravda, vždy som sa podelil, ale keď som mal tú možnosť a bol som sám…

V pionierskom tábore tá zhýralosť prišla. S bratrancom, ktorý bol takmer rovnakej chuti, ale predsa len, trošku striedmejšej, sme si nakúpili v miestnom obchode (doslova vykúpili veď viac ich už nemali) 36 takýchto plechoviek a k tomu, aby nebolo málo sladkého, také tie malé arašidové nugetky. Vtedy stáli 2,30 Kčs. Ich zásoba bola v počte 45 kusov.

Naša skriňa vyzerala ako regál v tom miestnom obchode. Pyramída postavená zo Sálk a hneď vedľa menšia arašidovo-nugetová pyramída zhýralosti a obžerstva.
Obe kôpky odsúdené v krátkom čase na zožratie.

„Daj si prvý, lebo nebude.“ – vravím mu po otvorení prvej plechovky.
„Ale čosi, to nezješ naraz, to sa nedá.“
„Ako nedá?“ – nechápal som jeho poznámku. A tak sme sa stavili. Stavili sme sa o Salko. (aké absurdné, že?). A tak si cucol, len tak na chuť. Zamľaskal a podal mi ho.
K ústam sa blížila na dvoch miestach naďobnutá plechovka s veľkými dierami kvôli lepšiemu prietoku, nádych a…..

Jeden – Dva – Tri – Štyri glgy…

„Podaj mi otvarák…“ – a bolo po ňom. Platil som o jedno Salko menej.

Skúšali ste už niekedy odpiť veľký glg zo Salka a namiesto toho tam naliať tú malú nugetku a riadne zamiešať…?
Nie? To treba skúsiť, júj, že aký pôžitok!

Mimochodom stolica je ok, len treba potom veľa vody vypiť.

Dnes je to iné, dnes sa to už nedá, dnes je to už na šesť glgov a niečo medzi dvomi a tromi minútami. xixi.