Dobrý deň, vitajte na linke mentálnej pomoci. Ak trpíte posadnutosťou opakovane stláčajte jednotku…. stláčajte jednotku… stláčajte…

Práve som sa vrátil z ďalšieho zmysluplného „mítingu“. Keby mi boli povedali, že bude posledný… tak im tam ani neprídem. Vraj to budú kompenzovať „konfkólmi.“ Bodaj im! Veď tým indiáncom snáď nikto nerozumie. Žužlajú si tie anglické slová akoby sa dokázali dotknúť jazykom vlastného lakťa. Ozaj, už ste to niekedy skúšali? Vraj je to nemožné! My sme to už s kolegami skúšali, ale nikto nebol zatiaľ úspešný. No nie je v práci dobre?

Minule som si musel odskočil na toaletu (škoda, práve ma tá práca najviac bavila) a prechádzal som okolo jednej mojej kolegyne. Bol podvečer, najlepší čas na prácu a ona s rukami prekríženými á la modlitba a s očami zaborenými do hĺbky duše monitora sedela a trpezlivo čakala. Keď som sa vracal, a veru nebol som na stojáka, všimol som si, že ešte stále sedela v rovnakej pozícii, ale jej zúfalé čakanie sa markantne zmenilo na nervózne, čo som úsudil podľa toho, že jej noha netrpezlivo podupkávala na podlahe už v rytme heavy metalu. Ako správny človek počítačovej podpory som sa jej opýtal, či nechce s niečím pomôcť, lebo fakt vyzerala už zúfalo, na čo mi vehementne odpovedala: „No konečne, že sa niekto aj objavil. To tlačítko F1 som stlačila už pred dobrou pol hodinou!“ Tak mi to vyrazilo dych, že som hneď dostal na tvári vyrážky. Všimol som si ich až keď na ne reagovali moji kolegovia. Samozrejme, že začali na môj účet vtipkovať. Takže … až by ste chceli aj vy vtipkovať na môj účet, dám vám číslo môjho účtu radšej osobne. Poviem Vám, robiť počítačovú podporu takýmto ľuďom je fakt zábava.

Náš vedúci pracovník povedal, že tie vyrážky mám určite z našej jedálne. My ju interne voláme Vyžírka, čo asi netreba nijako zvlášť vysvetľovať. On vraj tiež také mal, ale to bolo zo stravy, ktorú im podávali na vysokej škole. Tak som rád, že už má svoj diplom a je odtiaľ preč. A ešte povedal, že za ten čas, keď tam študoval, zistil ako sa stať lepším. Teraz dostal nové auto a keďže Vyžírka je taká aká je, občas sa ide najesť niekam inam. Už vzal so sebou aj niekoľko mojich kolegov. Nie je to síce ferrari, ale myslíme si, že je to skvelé auto. Predstavte si, vôbec mu nevadilo, že mu ho zašpinili a keď bude horúco tak sa mu budeme voziť na zadnom nárazníku, pretože jedine tam bude možné fajčiť aj počas jazdy. On má totiž popolník v aute len na cukríky. Posledne sme sa chceli ponúknuť, no už tam neboli, ale zato sme si všimli, že mal krásnu riadiacu páku z plechu. Výrobcovi už asi neostalo čalúnenie, no mohol tam natiahnuť aspoň gumu, pretože nechcem tú páku vidieť, keď bude v tom aute vlhko. Určite z toho chytí hrdzu. Úplne najlepšie bolo, keď sa nám podarilo narvať sa tam siedmym. Dokonca nám vedúci pracovník dovolil aj šoférovať, ale to bolo v podstate jednoduché, pretože sme mali volant takmer pod nosom. Takto sme sa pekne vyvážali až kým nám to ten blbý policajt úplne nezatrhol. Teraz nechodíme na obedy. Ktovie, možno sa nám vďaka tomu policajtovi podarí odnaučiť sa jesť.

Moji obľubení kolegovia, sa sťažujú, že pracovná doba je pre nich krátka. Tak tam dobrovoľne a bez nároku za nadčasy vysedávajú a s chuťou pracujú, veď tie pracovné hodiny sú také milé. Naše rodiny to už aj tak dávno chápu,  že sa do práce vždy tešíme na svojich kolegov, kolegyne a hlavne na prácu, bez ktorej nemôžeme žiť. Najhoršie je to v piatok. Keď nám náš vedúci pracovník potrasie rukou a poďakuje za dobre vykonanú prácu za tento deň. Teda, robieva to každý deň, ale ten piatok sa fakt nedá zniesť. Až sa nám slzy tisnú do očí, že musíme ísť z práce zase domov. Víkendy bývajú bez kolegov a našich obľúbených pracovných činností fakt ťažké, lebo sa strašne vlečú, ale keď príde pondelok, zase je všetko v poriadku. Hehe.

Táááák. Nebojte sa, som vraj ešte v poriadku, povedal mi lekár, len by som to vraj nemal s tou prácou toľko preháňať.  A tie stresy vraj nerobia človeku dobre. Fakt som ok, veď tie lieky na vysoký krvný tlak sú predsa celkom maličké a keď mám pripomienku v mobile, tak ich ani nezabúdam brať. Veď aj keby som nemal, ostatní kolegovia pípajú tiež o deviatej ráno a na chvíľu to u nás v kancli vyzerá ako v liečebni, keď sa hromadne podávajú lieky. Fakt je to oukej, vrchol stresu zatlačím päťstofkou magnéziom a ide sa ďalej. Kua, lenže dokedy? Však?