Svahovitá lúka, uprostred ktorej sú betónové schodíky. Kráčam po nich smerom hore s pohľadom zaboreným do ich obrubníku a premýšľam, či je nejako izolovaný od mokrej hliny. Trošku nezvyčajná myšlienka, ale keď človek stavia plot, pozerá sa naokolo, učí sa a porovnáva. Vtom sa ale stalo niečo zvláštne.

Na malú chvíľku ostala temná tma. Akoby niekto na tú chvíľu vypol slnko. Premýšľal som, či moje viečka neboli iba príliš dlho zatvorené, ale tu mi padla do oka nezvyčajne veľká guľa na oblohe. Áno, to je ono, toto celkom zakrylo to slnko – racionálne som si to snažil vysvetliť . Preto tá tma. Vyzerala ako planéta. Naša Zem. Ale prečo vidím našu Zem? Hľadím azda na ňu z vesmíru, či čo? A tak som to teleso pozoroval. Avšak skôr, ako som sa na ňu zahľadel detailnejšie začala sa rýchlo zmenšovať až sa zmenšila na celkom maličký objekt. Teraz to však bolo jasné, úplne žlté a také svietivé. Snažil som sa pochopiť, čo sa vlastne deje, ale márne.

To malé čudo odrazu ba mňa zaútočilo, teda myslel som si, že zaútočilo, pretože svojou rýchlosťou smerovalo priamo na mňa. Keď som to mal skoro pri hlave, uhol som sa. Počul som len silný bzukot akoby sto čmeliakov súťažilo kto z nich má silnejší motor. Na druhej strane to čudo spravilo šikovnú otočku a šup znovu na mňa. Uhol som sa znovu. Bolo to veľmi nepríjemné a tak, po ďalšej otočke, som sklonil hlavu a jednou dlaňou som si zakryl pravé ucho. To ľavé mi smerovali k zemi. Neviem prečo, ale ľavá dlaň mi ostala nasmerovaná k nebesiam akoby som tomu čudu chcel naznačiť, aby mi neubližovalo. Už mi nad hlavou nepreletelo, lež ostalo bzučať nad mojou hlavou akoby ma pozorovalo. Čakal som, čo sa bude diať.

V ľavej dlani som pocítil niečo studené a skôr ako som reflexne odtiahol ruku, čudo zmizlo. Pozrel som do dlane a našiel som tam starý, ale pekne vyleštený kľúčik. Zovrel som ho a schoval do vrecka.

V izbe bolo všetko inak ako bolo predtým. Na truhlici, ktorú som nikdy nemal, ale teraz tu stála, akoby mi bola už dávno patrila, stálo malé dlhovlasé blonďaté dievčatko. Chcel som sa jej opýtať ako sa volá a ako sa tam dostalo, ale v tú chvíľu sa začala zmenšovať. Bola menšia a menšia a ja som s nemým úžasom stál pri truhlici a neschopný reakcie som pozoroval ako mi mizne pred očami. Na jej mieste ostal len mokrý, ale plastický fľak v tvare jablka.

Odrazu ma pochytila panika, že ju tá truhlica vcucla. Chcel som tú truhlicu rýchlo otvoriť aby som sa mohol o tom presvedčiť, ale vôbec to nešlo. Vtom mi hlas mojej mamy pošepol:

„Kľúčik máš vo vrecku.“

Neviem prečo, ale vôbec ma ten hlas neprekvapil. Možno hlas svojej mamy každý takto vníma, kto vie…

Siahol som do vrecka a kľúčikom sa mi podarilo truhlicu ľahko otvoriť. Dievčatko tam nebolo, ale našiel som tam všetky kresby mojich detí. Maľované farbičkami, vodovými, či temperovými farbami, na lepidlo vysypávané rôzne poraviny ako ryža, malé cestoviny, či hrubá krupica. Ešte teraz sa z toho sypalo kadetade. Lenže ja som sa nestihol dotknúť ani jedného z nich. Každý obrázok sa menil na celkom iný obrázok. Aj tie veľké a aj tie malé až do chvíle kým som ich nezačal spoznávať. Boli to moje obrázky, ktoré som tvoril v detstve. Tu vzala jeden moja mama do ruky i vraví:

„Pozri, tento je pekný.“

Medzitým som si však všimol a študoval podpisy na tých obrázkoch. Nie, to nie je môj podpis….zašepkal som, keď som sa na ne lepšie pozrel. Tie podpisy mali svoj význam. Boli v nich akési odkazy.

„Mami, vykašli sa na obrázky!“ – zahriakol som ju podráždene.
„Študuj radšej podpisy, tie sú teraz podstatné.“

„Ako to myslíš, podstatné?“ – nechápavo sa ma snažila chápať.

„Neviem, ešte neviem, ale cítim to, že sú tam indície, ktoré by mi mali niečo povedať…“

Žiaľ, o aké indície išlo som sa veru nedozvedel. Budík mi nekopromisne prerušil tento sen.
A verte neverte, mal som potom zlý deň, videl som niekoľko havárií a dokonca na moje auto z neba padol kus betónu zo stavby a rozbil mi strechu a čelné sklo. Len dúfam, že toto neboli tie indície.