Je večer. Tma ešte len padá a ja sedím na terase s hlavou zvesenou. V jednej ruke obyčajný tmavý, citrónový radler, lebo piť by som už podľa doktorov nemal, tak sa aspoň cukrom zabíjam a v ruke druhej… tiež vec, čo by som už nemal. Tlie tomu koniec a dym, ktorý z toho vychádza je príjemný. Voňavý. Tak to už pri cigarách býva. Táto je však malá, taký „hriech len na chuť“.

V hlave pozorujem nezastaviteľný prúd myšlienok, ktoré si navzájom oponujú, ale i kooperujú. Vytvárajú akýsi šum. No jedno je isté… veci, ktoré tam na nástenke visia v kolónke „vyriešiť“ sú zapadnuté prachom. A moje myšlienky ich bravúrne dokážu bez mihnutia oka obchádzať. Svine jedny ignorantské!!!

Nechám ich, nech si len idú. V podstate hľadám medzi nimi len akési indície, ktoré by ma doviedli ku bráne do seba. Vieš, k takej tej bráne, ktorou si dokážeš vstúpiť do vlastného svedomia a potom…. potom konať podľa toho, čo tam nájdeš. Viem, že niekde tam existuje, no nie som si celkom istý, či mám od nej kľúč. Ten vlastne hľadám tiež. Ten kľúč je predsa kľúčový!!!

Nemám ani len poňatia, ako taká brána môže vyzerať. A vlastne ani to, čo za ňou nájdem a čo môžem očakávať. V technickej reči by som sa rád dostal do vlastného rootu, kde by som mal práva na úplne všetko, čo by som mohol na sebe zmodifikovať, teda upraviť, opraviť, zmazať, preskriptovať, zduplikovať, otrimovať, vyladiť, či celkom nanovo vytvoriť. Jednoducho povedané, potrebujem sa dostať tak hlboko do vlastného priestoru, aby som sa našiel a spravil už konečne niečo pozitívne so sebou.

Prečo? Vlastne ani neviem. Len ma serie, že sa mi mení vekom telo k horšiemu, že mávam často depresie, ktoré vždy vedia negatívne prekvapiť, že poznávam nové formy bolesti, že sa z môjho života vytratila láska, že cítim samotu viac ako by som možno mal, že pozorujem ako sa uzatváram do seba… ja neviem, je toho tak nejak nakumulovaného až príliš. Brána je preto pre mňa nádej. A nádejí sa predsa vzdávať netreba. Držia nad hladinou, posúvajú a chlácholia.

A až ju nájdem, nájdem si inú, perpektívnu a veselú. Aspoň v to dúfam.