…či som si nevšimol, že starnem?…

Ale áno, všimol som si, ale tak ako aj ty, tak aj ja sa snažím nepripúšťať si to, pretože to by som sa inak rovno mohol zahrabať sám aby som ušetril rodine námahu a to je samozejme blbosť.

Je to nechutné, keď sa tak na seba po rokoch pozrieš a zistíš, že tá krabica, ktorú si toť nedávno uniesol niekoľko metrov s úsmevom na tvári ako chlap je ti teraz ťažká a než sa ju pokúsiš nadvihnúť a dostať na druhú stranu celkom malej izby, tak si vypočuješ minimálne vnútorný hlas, ktorý nevyberajúc slová ich rovno posiela do mozgovej centrály aby ona rozhodla, čo v tej chvíli na jazyk pustiť môže a čo je práve nevhodné.
A tak, keď si sám a bez svedkov, tvoj opotrebovaný mozog iba zhodnotí situáciu a nechá tú zmes slov len tak prebehnúť cez seba bez toho aby sa nad tým vôbec pozastavil.

Tu ťa pichne a tam zabolí, ale tá mozgová centrálka vo svojom veku už zvyknutá na tieto hypochondricky neopodstatnené, alebo možno aj opodstatnené sťažnosti jednoducho odpovie štandardne naučenou odpoveďou: „netráp sa, to je v poriadku, bude aj horšie…“ a tak do tej krabice bezmocne kopneš a povieš si, že koniec-koncov tam až tak nezavadzia, pretože obísť ju je v tejto chvíli lepšie a dá sa na jej polohu zvyknúť ku podivu za celkom malú chvíľu…. Snáď ti niekto s tým pomôže.