Bol som v tábore. Nevedel som však v tej chvíli rozlíšiť, či to bol tábor pioniersky, alebo len taký „Ferovský“ (Fero – bol vedúci z pionierskeho domu detí a mládeže, ktorý tábory v tom čase organizoval a organizoval aj také inštruktorské, kde sme sa učili ako pracovať s deťmi). Tento tábor bol ale celkom iný ako tábory bývajú. Neboli tam totiž vôbec žiadne deti. Presnejšie povedané, neboli tam telesné schránky detí.

Boli tam iba dospelé telesné schránky so zrejmou otvorenosťou a priamočiarosťou detí v nich samých. Neskrývali sme sa pred sebou a nehrali sme sa medzi sebou vôbec na nič. Čo na srdci, to na jazyku. Boli sme skôr ako stromy navôkol, ktoré tam stáli už roky. Boli sme ako ich axiómna existencia, ich vlastné nevypovedané príbehy, ktoré sa skrývali v tôni ich listov. Bývali sme v dreveniciach ako v Čičmanoch, no tie naše neboli vôbec tak prenádherne dekorované. Boli obyčajne pekné, iba časom prirodzene „oprýskané“. Presne ako tie stromy okolo nich. Okolo nás.

Príbehy jednotlivcov, ktoré si tu každý z nás prežil, nie sú absolútne podstatné. Podstatné je len to, že v tom tábore bolo veľmi príjemne. Všetko sa odohrávalo bez jediného slova a aj napriek tomu sme si rozumeli. Bolo tam v hojnosti všetkého toho, čo nám v bežnom živote chýba… no a každému predsa chýba niečo iné, čo si tam aj prirodzene našiel. Každý na svojom strome. Aj keď slnko každý deň vychádzalo celkom normálne, rovnako ako za obzorom denne mizlo, aj keď dážď omýval naše tváre a mokril nám odev, spod ktorého bolo vidno obrysy našich, už nie mladých, no stále svojim spôsobom krásnych tiel, aj tak tam bolo výnimočne. Dni boli plné dobrých pocitov a vzájomných dotykov, ktoré svojim iskrením pripomínali dotyky z čias, keď aj naše telá boli oficiálne klasifikované ako telá adolescentov. Adolescentov s rumencovými lícami ako pri prvom bozku.

Aj ona bola medzi nimi. Oči jej svietili radosťou a ústa, nech sa akokoľvek snažila, nedokázali vykúzliť mĺkvy, smutný, utrápený a či nahnevaný výraz. Keď som ju objal, cítil som, že moje objatie prijala a rovnakou energiou mi ho svojím objatím vrátila. Presne tak, ako to väčšine z nás chýba.

Lenže Murphy vraj nikdy nespí, preto nepochopiteľne práve v tejto krásnej chvíli ten zvláštny tábor začal postupne strácať stromy. Jednoducho postupne mizli smerom hore. Akoby ich bol niekto veľký plel. Cítil som sa veľkosťou ako mravec v čejsi záhrade, kým pán domáci plel nežiadúci pýr. Aj drevenice mizli jedna po druhej a kým sme boli v objatí, zmizli aj ostatní ľudia.  Aj tie deti v ich vnútri, ktoré tomuto lesu dávali žiaru. Ostali sme iba imy dvaja. Stáli sme tam v objatí, teraz už na zelenej lúke plnej drobných kvietkov. Tie mali namiesto lupienkov len malé otázniky. Biele, modré, červené, ale i čierne a šedé. Každá farba bola pekná a na tú lúku akoby prirodzene patrila. Nikdy som ešte nevidel tak zvláštne a pekné kvety.

Naraz som vystúpil z tela a mal som pocit, že som sa stal dronom, čo postupne z nás vzlietol. Videl som obraz ako sme sa postupne zmenšovali a zmenšovala sa aj tá lúka okolo nás. Až keď dron vyletel celkom vysoko, bolo jasne vidieť, že lúka má tvar veľkého otázniku a my dvaja sme sa k sebe túlili tam dolu, v jeho bodke. Pozerali sme hore za dronom ako odlieta preč.

Až teraz som si uvedomil, že to, čo mi zvoní v ušiach nie je zvuk vrtulí dronu, ale obyčajný budík, čo ma z tejto ríše v tábore prebral do reálneho života. Vivat také ráno!!!