Pred takmer dvomi rokmi som napísal článok o pomyslenej vitríne, ktorú by som si chcel pre seba postaviť a používať ju ako taký motivačný kúsok mojej duše, kam by som sa vracal. Uzamknutú a len moju. Chcel som sa tam vždy okúpať vo vani pre očistu duše, keď mi bolo čierno. Moja predstava bola mať z nej výhľad do tohoto sveta cez čisté, priehľadné, nezarosené a hlavne nerozbitné sklo a mať istotu. No žiaľ, to sklo sa vlastným napätím rozbilo a niet takého sklára, ktorý by mi ho zasklil.

A teraz je už na mňa vidieť. Tá vaňa už nie je vaňou očisty. Je to kotol, v ktorom sa varím a bolí to. Napokon si vraj za to môžem sám, lebo všetko zlé som spravil ja. Nik iný, len ja! A všade navôkol je ticho. Keď niečo zakričím, nevýjde zo mňa ani hlások. Márna snaha. Nik ma nepočuje. Nik nereaguje. Stal som sa neviditeľným vo vlastnom svete, vo vlastnej vitríne, vo vlastnom dome, ktorý som toľké roky vlastnými rukami budoval.

Prázdno! Presne tak! Nie je to výhľad do tohoto sveta cez čisté, priehľadné, nezarosené a hlavne nerozbitné sklo. Je to výhľad do prázdnoty! Sublimujúca perspektíva! To sklo tam už nie je. Len som si navrával, že je také, aké som chcel, aby bolo. Jednoducho tam nie je! A keď niekto siahne na mňa rukou, nič ho nezastaví. Kto by ale siahal na niekoho, kto sa varí v pekelnom kotli? Nikto! Bol by hlúpy, však? A ja som si naivne myslel, že niekto by mohol siahnuť. Niekto, kto by mal pomocnú ruku, pretože si prizná svoju časť viny a dôstojne zareaguje. Niekto, kto mi bol po boku celé tie roky a teraz, keď som povedal DOSŤ, zistil, že z toho nič nemá, tak ma nechá variť sa. A obrátil sa mi chrbtom aj ako človek, pretože som sklamal a nehral podľa jeho pravidiel ako doteraz. A navyše som si dovolil mať vlastný názor a vlastné rozhodnutie. A namiesto empatického a dôstojného hasenia ešte prilieva olej do ohňa. Bolí to, ale viem, že takto to už nebude naveky. Bude to iné.

Predo mnou je hora. Vysoká a široká. A viem, že ju musím prejsť tak, aby som neublížil. Najmä nie svojim potomkom, ktorých som vychoval v najlepšom svedomí a vedomí. Sú už dospelí, tak verím, že to ustoja. Že ich moja rozbitá vitrína nezavalí a nespôsobí im trvalé rany. Hora na ceste je vždy problém, ale nemať takú horu znamená nebyť silnejší. Hlavne sa nenechať uvariť v tom pekelnom kolti za zvukov totálneho ticha na dosah môjho ucha. Som teraz nikto, no verím, že raz pre niekoho ešte niekým podstatným budem a tiež verím i v to, že budem schopný milovať. A potom si postavím novú vitrínu, kde bude vaňa pre dvoch a už tam nebude také ticho. Ticho v odvrhnutej samote totiž vie aj bolieť. A veľmi.