U nás to žije. Ako sa hovorí – či spíš a či bdieš. V podstate aj obraz, či televízor sú vlastne prostriedkami, ako toto dokázať.

Úprimne? Neviem, čo si o tom myslieť. Momentálne som neprišiel na logické vysvetlenie toho, čo tu chcem opísať. Len prosté domnienky. Je to však prinajmenšom podivné.

Rád by som sa podelil s týmito prípadmi, veď posúď sám.

V podstate žijem v podkroví. Televízor nemáme dolu v obývačke, ale je „u mňa“. Mám tam posteľ, veľký stôl na „bastlenie“ i pre počítačové zručnosti, ďalej veľkú sedačku, klavír a zopár gitár a iných hudobných nástrojov, nejaké skrine, no jednoducho – môj svet. Ale zdá sa, že tam nie som sám.

Prípad „JENNA“ – Obraz
Neraz som si všimol, že v miestnosti počujem také spontánne pukanie. Sprvu som tomu vôbec nevenoval pozornosť, no neskôr som začal zvedavo pátrať po pôvode tohoto zvuku. Vychádzal z obrazu nad sedačkou. Priamo oproti televízoru. Ten obraz je výnimočný „iba“ tým, že je v ňom koláž fotiek našich detí v rôznych fázach svojho veku. 

Môj prvý a logický predpoklad bol nejaký hmyz, pavúk, alebo iná malá háveď, pochutnávajúca si na kartóne, alebo len jej pohyb tam kdesi v jeho skrytých útrobách. Zvesil som ho, aby som sa presvedčil. Po hmyze tam však nebolo ani tej najmenšej stopy. Rozobral som mu teda hliníkový rám, uchytený mini skrutkami a zložil ešte pevnejšie ako bol predtým. Nič sa však nezmenilo.

Ďalšie logické podozrenie padlo na možnú a možno aj náhlu zmenu teploty v miestnosti. Tá by kľudne mohla spôsobovať rozpínanie a zmršťovanie rôznych, takto spätých materiálov ako je sklo, papier a hliník. Po dlhodobom sledovaní, som túto možno vylúčil. Bez dôkazu, ale s otáznikom.

Obraz z času na čas stále puká sám od seba. Už ho neriešim. Beriem ho ako súčasť tejto miestnosti. Je náš taký aký je.

Prípad „DUA“ – Televízor
Nechcelo sa mi spať. Vyvalený na sedačke s pukajúcim obrazom nad hlavou, bezducho čumím do ploskej bedne s meniacimi sa farebnými obrázkami. Kľučkujúc medzi reklamami tam hľadám zmysluplný program, ktorý by ma vtiahol do seba ako špongia rozliate víno na stole. A aby som nerušil ostatok žijúcich obyvateľov v dome, osadil som si ohľaduplne uši ušnými krytmi, ktorým sa odborne hovorí slúchadlá.

Sem tam som sa vtiahnuť do deja predsalen na chvíľu nechal. Dlho, bolo to naozaj dlho, keď som takto „cvičil“ prstoklad, až ma uši omínali zo slúchadiel. Asi hodinu po polnoci som to vzdal. S unavenými očami som konečne vypol tú časožraciu bedňu a odpojil slúchadlá. Presne v tomto poradí.

Viem, že modré svetlo z tejto bedne pred spaním nie je vôbec vhodné na kvalitu spánku a že  riadne ovplyvňuje cirkadiánny rytmus. Toto odborne nazvané čudo trvá jeden deň, teda približne 24 hodín. Berie do úvahy striedanie času aktivity a oddychu (konkrétne spánku), teda striedanie dňa a noci. Často ho považujeme za hlavný životný cyklus – teda naše ľudské biologické hodiny. Preto som ani veľmi nepredpokladal, že zaspím šmahom čarovného prútika. Kupodivu som zaspal relatívne v krátkom čase. Kvalita asi nič moc, lebo ten čarovný prútik tam neskôr prišiel.

Okolo pol tretej nad ránom som sa prudko strhol. Do stavu bdelého ma prebral strašný hluk hlasov a efektov z nejakého filmu. Otvorím oči a miestnosť bola osvetlená práve modrým svetlom. Televízor bol zapnutý a tak nahlas, že som vyskočil ako ten dosraný, keď musí na záchod a rýchlo som to vypol. Až som sa zadýchal. Bez rozmyslu som ale zaľahol. Premýšľal som o tom až ráno.

„Neboli ste mi niekto  v noci zapnúť telku?“ – pýtam sa zvedavo zvyšku rodiny. „Nie“, – vraví manželka a dodáva – „som ti chcela ísť vynadať, že prečo máš tak nahlas pustený televízor.“ Takže som sa v podstate dozvedel, že to nebola chvíľka, čo tak hučal. A teraz čo? Kto to bol? Mucha, alebo pavúk, čo si sadli na senzor televízora? Takú háveď tam nepestujem! Ja fakt neviem, prečo sa tá bedňa zapla! A keďže som nedospel k logickému záveru ani po tom, čo som si preobracal všetky možné technické zlyhania, updaty a čo ja viem, čo ešte, som to jednoducho nechal plávať. Veď čo bolo včera, už zhltla minulosť. Bolo to na jeseň a odvtedy sa také už nedialo. Vlastne až do včera, keď sa stal tretí prípad.

Prípad „TLI“ – LED podsvietenie
A zase ten televízor! Po inštalácii LED svetelného pásiku na osvetlenie kuchynskej linky mi z neho ostalo asi pol metra. Škoda to nevyužiť ako podsvietenie za televízor. A tak som špekuloval. Hm. Pásik funguje na 12 voltov a mne sa nechcelo zrovna zapájať ďaľší adaptér a tak si vravím – zapnem telku a budem to napájať z USB. Tak by to mohlo fungovať, nie?

Žiaľ USB je schopné darovať max 5 voltov. Našťastie sa mi podarilo zohnať oficiálnu redukciu, ktorá je presne na to, že z piatich voltov USBčka vie vyrobiť 12 voltov, teda presne toľko, aby som primäl k životu LED podsvietenie. Zmodifikoval som teda, prikábloval, prespájkoval, no proste „zbastlil“ som to tak, ako som si to predstavoval. Keď sa zapne televízor, zapne sa aj LED podsvietenie a je to. Príjemnejšie sa tak pozerá telka, pretože pri zhasnutom svetle v miestnosti sa tak o kúsok eliminuje námaha očí.

Vyskúšané sa zabehnuté. Funguje už niekoľko dní pod drobnohľadom a paráda. Včera večer som však riešil niečo na tablete a odrazu som zaregistroval, že LED podsvietenie sa samé od seba zaplo. No a ostalo svietiť. Čumel som na to ako puk do prázdnej bránky a nechápal, čo toto mohlo spôsobiť. Pri vypnutom televízore, teda presnejšie v stavy Stand By sú USB porty odpojené a teda, žiadne napätie by tam byť nemalo. Teraz ma mrzí, že som konštruktívne nezmeral napätia na ostatných USB vstupoch. Namiesto toho som sa do vzduchu v miestnosti obzeral ako pako a pýtal sa nahlas: „Haló, je tu niekto? Ukáž sa!“ Asi som už zblbnutý. Neveril som vlastným očiam, to je fakt. Nechal som to ale svietiť. Veď ak by to bol nabitý kondenzátor, tak by po chvíli zhasol a napätie nedodával. Ale keď sa dlho nič nedialo, zapol som telku. Nabeho obraz a keď som telku vzápätí vypol, vyplo sa aj LED podsvietenie. Presne tak, ako to fungovať má.

Pri zaspávaní som podchvíľou otváral očko, aby som zaregistroval, či sa náhodou znova to svetlo nezaplo. No nezaregistroval som celkom nič. Uvidíme ďalšie dni.

Je fakt možné, že tam nie som sám? Kto vie? Ak budem vekom senzitívnejší, budem schopný rozoznávať, alebo rovno vidieť subtílnu realitu. Nad tým sa však zatiaľ zamýšľať nemienim minimálne do času, kým nebudem mať reálnu a podloženú odpoveď na tieto tri prípady.