Ďaľšie z mnohých rán, keď spurne vytlačený z postele sa ti akosi nechce do života. Dennodenne tie isté situácie, tie isté, prácne vyfiltrované mini radosti, tie isté túžby, ktorým akoby naschvál niekto hádže ostré polená pod nohy… a k tomu ešte tá tajená fyzická bolesť, ktorá vždy prekvapí nečakane novým spôsobom. Ale aspoň viem, že dýcham, že som ešte tu…
Tie zimné rána už také bývajú…

Je to stereotyp, ktorý ma hádže na stranu. Je ako prázdne chodby potápajúceho sa Titanicu, ako mikroténové vrecko, z ktorého sa pri každom nadýchnutí zatočí hlava a na steny pľúc sa lepia jeho kúsky za účelom zadusiť. S chrapotom, ticho a pomaly.

Pred očami to nie sú modré kruhy, lež farebné štvorce, ktorých strany sú tak čitateľné, že viem presne, kedy sa zahnú a v ktorom momente, v ktorej chvíli sa z nich vyleje voda ako z rozbitého akvária. Špinavá, nepotrebná a stará.
Viem i to, kedy presne zmiznú a ako sa rozstrúsia sťa piesok medzi prstami.

Strelný prach zo slov sa rozptyľuje okolo hlavy. Je ťažké ho nevdychovať a je ťažké ho aj ignorovať. Samotná guľka slova sa ti vrýva priamo do perikardu a pomaly sa ním prebíja ako dobre nabrúsený drevený kôl z osiky cez telo upíra. Potom srdce umiera.
Ten strelný prach je všade. Neviditeľný, no o to účinnejší.

Nemám rád takéto zimné rána!

Bez nich však niet s čím porovnávať. Takéto porovnanie nás však posúva dopredu.