Stepujúc na zastávke Mestskej Hromadnej Dopravy, vyzerám do tmy, či už uvidím približovať sa “môj” autobus. Očami pátram po štyroch svetlách nad vozovkou – dve bežné celkom tesne nad cestou a dve menšie o niečo vyššie. Taký osvetlený pomyslený štvorec by to mal byť. Taký predsa obyčajné autá nemajú. To moje už častejšie oddychuje doma. Nie je to síce tak pohodlné, ale rozhodne je to efektívnejšie. X krát som to už prepočítaval a stále mi vychádza, že cestovať MHD-čkou do práce a z práce je lacnejšie. A nejde len o peniaze. Taká ranná cesta autobusom je ako nemá tvár facebooku. Nikto mi nič nevraví, ale predsa sa dá veľa z ich “nástenky” prečítať. Veď posúď sám…

O chvíľu sa na zastávke objavia dve korpulentné ženy. Vždy prídu natesno. Je to jasný signál, že môj osvetlený štorec sa čochvíľa objaví a do minúty sa priblíži. Dvere sa s mojou pomocou otvoria – dnes to volajú dopytové otváranie dverí – cvakám si lístok a sadám si na “svoje” sedadlo celkom vzadu. Obyčajne býva na prázdne. Preskenujem očami osadenstvo, no zvyčajne niet čo skenovať. Sem-tam sa tam objaví pár oneskorencov z blízkej fabriky, ktorí na ďalšej zastávke prestupujú na vlak, či iný spoj. Potichu skontrolujem, či aj tie dve ženy vystúpili ako zvyčajne. Nerozprávajú sa. Je to rutina, len občas zakašlú.

Od tejto zástavky sa už začína každodenný príbeh. Rozprávka na dobré ráno, ktorej obsah je takmer bez výchyliek. Pani s natupírovanými a vždy lakom úplne rovnako upravenými vlasmi nenápadne pokukuje na obsadenosť “svojho” sedadla. Už viem, kde bude vystupovať. Celú cestu sa ani nepohne a ani neotočí hlavu. Je vážna. Tipujem ju na zamestnankyňu úradu práce, alebo sociálnej poisťovňe, jednoducho niekoho, kto má verejnú dôležitosť v náplni práce.

Na ďalšej zastávke sa mi vždy roztiahnu ústa do tichého úsmevu. Ako keď si pozrieš vtipné video, ktoré niekto “post-ol” na nástenku facebooku. Už z diaľky vidím ako si nenápadnými pohybmi vymedzuje teritórium, aby mal dosť priestoru vojsť do otvorených dverí ako prvý. Ešte autobus ani nezastavil a už naťahuje ruku aby stlačil tlačidlo dopytovího otvárania dverí. “Hurá, som prvý” – čítam z jeho nástenky. Cez sklo ešte zatvorených dverí aj tento pán skontroluje obsadenosť “svojho” sedadla a keď zistí, že je voľné, sklopí spokojne hlavu, akože nič a ide naisto. Ak je však obsadené, zmäteným pohľadom vyberá rýchlo náhradné sedenie, lebo vie, že času má málo. Je vysoký a tak sa ohýba aj keď nastupuje. Priblíži sa k sedadlu, zamieri naň aktovkou, ktorú vždy drží v pravej ruke a keď si sadá, zakladá ju na zem medzi členky, aby sa mu počas jazdy neposúvala. Dva krát sa sediac predkloní a dva krát sa oprie o operadlo ako pes, ktorý sa obtáča, kým si ľahne. Vo chvíli, keď podvedome spojí dlane a pošúcha si prsty v geste “super, tak to by sme mali” viem, že sa môžem sústrediť na ďaľších cestujúcich. Až do opustenia tejto kobky na kolesách už nebude – ako vždy – zaujímavý.

Tri dámy rôzneho veku, výšky a šírky si sadajú vždy do “štvorky”, teda tam kde sú dve a dve sedadlá v prednej časti otočené proti sebe. Ono dnes sú už vlastne štyri, časom pribrali na zastávke medzi seba ďalšiu. Celú cestu sa rozprávajú. Sú odo mňa ďaleko, sedím vzadu, počujem len motor autobusu, prípadne hudbu zo sluchátok. Som ale rád, že sú tak ďaleko. Nie že by mi tie kecy vadili – i keď niekedy sa to naozaj nedá počúvať, sa až rozum zastavuje – to sa dá ošetriť práve tými slúchadlami, ale raz, keď sedenie bolo celé neštandardne pomiešané, som mal tú česť sedieť rovno za nimi a to teda bola šupa na čuchový orgán. Uff! Nerozumiem tomu načo si ženy dávajú tak strašne veľa voňavky, lebo toto parfém veru nebol. Bola tak agresívna, že nieže sa nedala dýchať, ale štípali z toho až oči. A po ránu to veru nie je nič príjemné. Než vystúpia, zopár rutín ešte zaznamenávam.

Tŕpnem. Na jednej zo zastávok vždy naozaj tŕpnem, či tá osoba nastúpi, alebo nie. A ak nastúpi, som práve tým ženám vďačný, že to s tými voňavkami tak krásne prehnali a dokážu prekryť zatuchnutý smrad bezdomovca, ktorý sa takto ráno presúva do mesta. Radšej nech oči štípu z voňavky, než z tohoto. Raz mu nastúpil aj kamarát. Sedeli neďaleko mňa a bol som rád, že môj límec mi dočiahol až po nos. Dozvedel som sa ale dôvod, prečo takto cestuje – evidetne ako čierny pasažier, lebo lístok si nikdy necvakol a neverím, že má električenku. Chodí do nemenovanej reštiky zozadu, kde mu vždy nechajú nejaké jedlo. A vraj tam má aj mäso. Ak nastúpi, vždy sa teším na zastávku, kde vystúpi. Poslednú dobu som ho už nevidel. Tak si uvedomíš, že keď takto odíde postava z javiska, človek začne v duchu pátrať, čo sa stalo, aj napriek tomu, že to nie je obľúbená postava z pomysleného rutinného príbehu.

Pani v stredných rokoch nemá svoje sedadlo. Len nastúpi a hľadá niečo voľné. Najlepšie dve voľné sedadlá vedľa seba. Vždy sa ich snaží okupovať obe. Nie, nie je široká, to nie. Človek by si preto myslel, že aha aká egoistka neintuitívna. No práve opak je pravdou. Toto gesto je gestom priateľstva a ohľaduplnosti voči starším ľuďom. Hneď na ďalšej zastávke totiž nastupuje starý pán s celkom bielymi vlasmi a príjemným úsmevom. Vždy sa usmieva, keď nastupuje. Je komótny, ale veselý. Vo chvíli, keď sa pani so širokým úsmevom presúva už len na jedno z tých okupovaných sedadiel a starý pán si sadá vedľa nej, pochopím, prečo to tak robí. Vždy mu drží miesto, aby sa mohli rozprávať. Pán má neskutočne krásnu slovenčinu, rozpráva pomaly a rozvážne. A hlas, ten jeho hlas. Vedel by som si predstaviť, že by jeho barytón prepožičal nejakej rozprávkovej postave v dabovacom štúdiu.
V tej chvíli si uvedomíš, že život ide strašne rýchlo a na zastávke, kde konečne vystupujem ja jednoducho spomalím krok a zhlboka sa nadýchnem.

V tomto autobuse sa nachádza ešte mnoho iných, rutinne sa správajúcich ľudí, no netreba „boldovať“ každého. Dnes som však tento príbeh pomenil. Keďže je už vonku zima, v autobuse sa kúri. A zrovna pod “mojím” sedadlom a to mi nerobí dobre. Tak som si sadol na miesto pani s upravenými vlasmi, ktorá mala nastúpiť. Tá, keď zbadala, že má obsadené, sadla si na miesto pána s aktovkou, ktorý bol sklamaný, keď to videl. No sadol si inam. Tak som to pekne poposúval. Viac sa mi nepodarilo. Štvorica voňavých dám naďalej trkotala vpredu a bezdomovec už ani dnes nenastúpil. Ani pán s krásnou slovenčinou a barytónovým hlasom sa už dlho neobjavil. Vonku pršalo a aj napriek tomu som si pomalým krokom užíval, že som tu na zemi, požičaný do môjho stereotypne sa správajúceho tela.