Jeho svedomie: – „Haló… bdieš?“
On: – „Áno. Čo chceš?“

– „Už ma to nebaví stále ti niečo pripomínať.“
– „A čo zase?“
– „Sa pozri na seba!“
– „Veď sa vidím, čo má byť?“
– „Nemáš výčitky?“
– „A z čoho?….Ježiši, nemôžeš mi dať pokoj, prosímťa? Teraz fakt nemám chuť si ťa spytovať.“
– „Dobre, ako myslíš… ale keď zase budeš v sračkách úzkosti, vieš, že ti vtedy neviem pomôcť. Však?“
– „Už som. Dáš mi už pokoj?“
– „Nie, nedám, pretože pre teba nie je nikdy ten správny čas začať sa riešiť. Chcem ti len pripomenúť, že si plný výhovoriek a prebytočného tuku, ktorý ťa dostal na stupienok obezity prvého stupňa. To nie sú moje slová, vieš dobre, že to povedal doktor. „
– „To ako fakt mi toto chceš teraz vyhadzovať na oči?“
– „Potrebuješ to počuť! Je najvyšší čas!“
– „Najvyšší čas na čo?“
– „Ty to necítiš?“
– „A čo mám cítiť?“
– „Kurva, už ma neser s tou naivitou! Si neuvedomuješ, že ja všetko viem? Aj to, čo si nikdy nevyslovil? Veď počujem ako vzdycháš, keď ideš po schodoch, vidím, že nasúvanie ponožiek je tvojím vrcholným číslom gymnastiky, cítim ako trpíš bolesťami kĺbov a je mi zle z toho, keď ťa vidím ako sa zmietaš v kŕčok kvôli zlému tráveniu a diskinéze pažeráka. Si vôbec ešte normálny?“
– „Ty si chuj, ma neser zas! Však ja toto všetko viem, ale…“
– „No jasné, zase to tvoje ale. Si ho niekam strč! Nechápeš, že ak s tým nič robiť nebudeš, pôjdeš omnoho skôr do kytek?“
– „Vyhrážaš sa mi?!“
– „A dá sa s tebou normálne inak pohnúť? Nedá! Nechápeš, že ak s tebou nepohnem ja, tak kto potom?“
– „Ježiši, ja neviem, to je jedno, nie?“
– „Hovno! Jedno je len koliesko na fúriku! Tak budeš s tým niečo už konečne robiť?“
– „Dobre, dobre, ja viem, mal by som… ale…“
– „Debile! Zase to ale?!“
– „No dobre teda. Čo mám podľa teba robiť?“
– „Hýb sa! Behaj! Športuj! Sexuj!“
– „Veď každý štvrtok sa hýbem v telocvični na futbale. To nestačí?“
– „A čo myslíš? Stačí? Len si spomeň ako si potom celý týždeň rozbitý a dávaš sa do poriadku. Ak chceš niečo dosiahnuť, musíš si to rozložiť na celý týždeň. Nepamätáš si, čo ti povedala doktorka kardiačka? Máš denne aspoň pol hodinu stráviť rýchlou chôdzou. “
– „Ale hej, pamätám. Lenže vidíš, že mi to nejde.“
– „Nejde? Ty jednoducho na to serieš, lebo si pohodlný, chápeš to už konečne?“
– „Nemôžeme toho teraz nechať? Vraj sexuj! Ti fakt drbe? Nevidíš ako žijem? Pozri, viem o tom, čo všetko by som mal robiť, aby som sa cítil lepšie, viem dokonca aj to, ako by som to mohol robiť. Ja ale nemám už energiu!!! Chápeš? A hovor si čo chceš, že som nenormálny, že som lenivý, drbnutý, tučný, nechutný a čo ja viem čo ešte, je mi to teraz naozaj jedno. Aj zajtra je deň a ak sa doň prebudím rád by som bol najprv docenený, potrebný, milovaný a znovu schopný milovať a môcť tak povedať, že som za to všetko vďačný. Bol by som veľmi rád, keby sa mi to aj splnilo. Len škoda, že tomu už neverím.
– „Veď práve… ak sa doň prebudíš…“ 
– „Už ma ale vážne nejeb. Môžeš ma aspoň na chvíľu teraz nechať samého?“
– „Môžem. Len jedno mi ešte dovoľ.“ 
– „Dobre, tak čo ešte?“
– „Nežer toľko!“

„To snáď ani nie je pravda“ – preblesklo mu hlavou tesne pred tým, než ukazovákom stlačil spúšť.