Pípol mi mobil:
„20:15 dolu v kuchyni.“ – bolo obsahom správy vo WhatsAppe na skupinu rodiny od dcéry.
„A čo sa deje?“. – pýtam sa naivne. Vedel som, ale musel som sa jednoducho opýtať.
„Konzultácia.“
V tom momente mi bolo jasné, že sa veci zmenia. A práve tie, ktoré som nechcel, aby sa zmenili.
Zišiel som pomaly po schodoch z podkrovia dolu. Toto bolo vôbec prvé takéto oficiálne zvolanie rodiny iniciované dieťaťom a to za celú dobu jej existencie. Za jedálenskym stolom už sedel netrpezlivý zbytok rodiny. Prišiel som posledný. Na stole pripravená v pohároch voda, ktorá mala umocniť dôležitosť tejto chvíle. V očiach akože otázniky, no myslím si, že sme dobre všetci vedeli o čo tu pôjde.
„Už to prišlo. Bráň si svoj názor!“ – vravel som si v duchu.
Dcéra začala tak oficiálne, že som mal pocit, že som v práci na mítingu. Až mi to prišlo smiešne. Téma bola jasná: Nový člen rodiny – pes.
Po chvíli som pochopil, že som evidentne sám proti trojici vzrušených nadšencov, ktorá na mňa upierala zrak, či budem súhlasiť, alebo nie aj napriek tomu, že môj názor už roky poznali. Boli ako bojovníci v prvej línii na fronte rodinného boja o moc svojho vlastného názoru a zároveň sľubovanej zodpovednosti za to zviera, ktoré sa malo stať našou dennou súčasťou. Takmer som počul ich nevyslovený bojový pokrik „URÁ“. Bol som kameňom úrazu, ktorý to všetko mohol v jednom jedinom momente zaraziť. Cítil som sa kvôli tomu veľmi blbo. Nikdy som psa nechcel, nie v dome, vo vnútri. Nie ja!
Môj názor som nakoniec nezmenil, no uznal som, že je lepšie kompromisne ustúpiť ako byť kameňom úrazu o ktorý si budú v budúcnosti otierať svoje topánky ktovie dokedy. Súhlasili s mojim dištancom od financovania nákladov na psa ako aj o jeho starostlivosť. Jediné, čo som im sľúbil (a to som aj dodržal) bolo, že zafinancujem a postavím mu výbeh na dvore, podobný, ako majú susedia pre svojho labradora.
V piatok, 20. Októbra roku pána 2017 od večerných hodín sa nám motá po dome malá labradoretrieverka Kira. Nie som s tým v pohode, no kým sa naučí základom močenia a iných potrebností, bude bývať v pelechu na chodbe. Terasu máme relatívne veľkú, záhradné kreslá sú už zazimované, takže tento priestor sme ako bonus oplotili a poskytneme ho čochvíľa Kire. A keď už nebude pes vo vnútri, bude kompromis dokonaný.
Kamarát bol istého času v rovnakej situácii a na znak postavenia sa na zadné napísal svoje psie desatoro. Bol taký láskavý a posunul mi tieto múdre slová obrany (díky Majo) aby som si ich mohol modifikovať pre svoje potreby a snažiť sa ich aplikovať do budúcnosti. A ktovie, možno pomôžu aj iným, ktorí sú v podobnej situácii.
Psie desatoro
- Pes patrí výlučne mojim deťom a manželke
- Nemám s ním nič spoločné
- Neriešim akékoľvek spory súvisiace so psom
- Moje veci, ktoré poškodí zčasti, alebo v celom rozsahu mi budú nahradené novými
- Ak zostanem doma so psom sám, neznamená to, že je pod dozorom alebo, že bude oňho postarané
- Akákoľvek žiadosť o starostlivosť o psa bude v plnom rozsahu ignorovaná a nebude ani vypočutá
- Akékoľvek náklady súvisiace so psom, alebo škody ním spôsobené, znášajú v plnom rozsahu jeho majitelia
- Vyhlasujem, že svoj program nebudem v žiadnom prípade prispôsobovať psovi
- Nezbieram a ani iným spôsobom neeliminujem psie exkrementy, či stopy po znečistení
- Pes do baráku nepatrí! K užívaniu mu bol na záhrade postavený oplotený výbeh, kde majitelia zabezpečia búdu. Má dočasne k dispozícii i oplotenú zastrešenú terasu. Patrí von.
Bonus: Výnimky z tohoto psieho desatora nie sú povolené!
Mimochodom, mám výborného kamaráta, ktorý psa už v dome nejakú tú dobu majú a celkom sa bavil na tom, že rodina sa mi rodhodla mať psa. Jeho výrok „Aj obesenec sa prvých päť minút trepe“ ma celkom dostal do kolien. Je super mať vtipných kamošov.