Spod dverí vychádza dym. Necítiť ho. Len ho je vidieť. Jeho jasnočervená farba je znakom dôležitosti v priestore. Tou farbou na seba upozorňuje a je desivý. Cítim, že to, čo sa okolo mňa deje, nemá moje farby. A ani moju vôňu. Som unesený, citlivý a vnímavý. Cítim, že som a mám strach.

Kým príde zajtrajšok, on zmení farbu. Kým bude koniec týždňa, on bude hustejší až napokon zhustne tak, že bude hmatateľný a ťažký. A keď bude hmatateľný, každého, kto mu neverí a na koho spadne, označkuje. Už nebude cesty späť. Bude len nádej, aby si sa zajtra zobudil. Budú na teba ukazovať prstom, budú ťa pranierovať a potápať do najhlbších častí zeme. Budeš vinný, že si niečo spoločensky dôležité zanedbal. Ale napriek tomu ti budú pomáhať, pretože je to ľudské.

Je veľa takých, čo idú skrz, čo ten dym nevidia. A nevidia ani jeho výstražnú jasnočervenú farbu. Uvidia ju až cez slzy, keď sa dotkne ich blízkych. Alebo nich samých, keď sa nebudú môcť v bezmocnosti nadýchnuť. Keď aj duša bude bolieť. Ale to už bude neskoro. Tie dvere, za ktorými je tento čas, sa pomaly otvárajú. Asi je naozaj na mieste byť opatrný. Sú totiž veľmi veľké a nikto nevie, čo všetko je za nimi. Dym a…? Čo? Čo tam na nás v skutočnosti čaká?

Vraví sa, že čas je najlepší lekár. I keď je toto naše, slovenské príslovie, vo francúzštine znie tak honosne: il n’y a douleur que la longueur du temps ne diminue. Ale je tomu skutočne tak? Nie je to práve čas, ktorý zaťažuje netrpezlivých a predlžuje nádej?

Naše srdcia sú kontaminované. Naše duše zjazvené a naša viera nalomená. Sme tak zraniteľní! Čas je za dverami a naučiť sa rozoznávať jeho farby je tak nesmierne bolestivé a zdĺhavé.