Je úplne jedno, či tvojou cestou svieti slnko, alebo leje ako z krhly. Svojou cestou musíš ísť tak, či tak. A nesmieš si sťažovať, lebo si si ju vybral sám. Tak by povedal každý, kto by ťa mohol počuť cez otvorené okno. Ten predsa nevidí a necíti to, čo si v sebe – vo svojom aute vezieš. Preto si to okno radšej zatvor… a dus sa v tom láskavo sám. Bez možnosti prísunu vzduchu.

A keď ma naserieš, otočím ti splodiny z výfuku priamo do kabíny. Tak drž volant a štráduj tak, ako je od Teba očakávané… jasné? Lebo inak ťa budú mať všetci v zuboch….

Nie, že by som ten pocit už nemal, že ma majú v zuboch. A to všetko len preto, že som ten volant chcel otočiť svojím smerom, na svoju cestu a veľkou chybou asi bolo, že som to povedal nahlas. Lebo teraz je všetko iné…  také smutné…

Otvoril som okienko a zakričal to do sveta tak, aby ma počuli. Chcel som, aby ma počuli a aj som vypočutý bol. Ja som len chcel povedať, že by som chcel ísť po ceste, ktorá bude prechádzať alejou rozkvitnutých stromov, alejou zaliatou slnkom až by mi rozťahovalo kútiky úst do širokého úsmevu. Alejou, ktorá by mi vrátila pozitívnym feedbackom každé otočenie volantu, ktorý by zachránil nejedného slimáka na ceste, či každé stlačenie pedála, či už plynového alebo toho, ktorým sa brzdí. Chcel som iba kúsok vlastného šťastia, ale asi to nie je správne. Nie podľa tých, ktorí si už zvykli na môj štýl jazdy, lebo vedeli kam ideme…

Teraz neviem ani sám kam to vlastne šoférujem. Sem tam sa v diaľke ukáže na malú chvíľu dúha, sem tam sa prederie pomedzi konáre stromov pri ceste slnko a zaplaví mi predné sklo radosťou. Lenže viac teraz prší ako predtým. Nad hlavami nám oblohu ovládajú silné, ťažké a nabručané mraky. Márne sa snažím kľučkovať, aby nás ich blesk nezasiahol. Už zasiahol. A to, čo z nás ostalo, sa valí nezastaviteľne vpred. A cesta je čím ďalej užšia a užšia…

V noci už nie sú na oblohe hviezdy. Nenašiel som ani jednu. Musím sa preto sústrediť na veci pozemské a preto bude treba počas jazdy zistiť poškodenia auta. Už nikdy nebude také aké bolo predtým… Nemal som kričať, nemal som to okno otvárať…

Viem len, že cesta je príliš úzka na nejaké manévrovanie. Tlačí na dušu auta z každej strany…. snáď nepraskne. Snáď sa obloha rozostúpi a ukáže znova hviezdy, znova slnko a spev vtákov, ktorí teraz akoby všetci pomreli.

Je tu ticho… čas premýšľať… čas študovať mapu…