Chcem Ti len povedať, že viem, že si tu…

Aj to, že so mnou si i tam, kadiaľ kroky moje stopy do zeme vnárajú. I tam Tvoje sú.
Občas bledé ako sneh, ktorý v tráve jarnej tonie, no častejšie sú živé. Ako naozaj.
Prstami Ti vlasy ískam i dychom zohrievam Ti šiju.
Ty pradieš ako mačka, keď tú chvíľu na váhu si skladá. Viem, že vážiš si ju na presno.

Chcem Ti len povedať, že viem, že vieš, že som tu…
Hlavu ponáram si často v odvar priadky umu, no nemať ju tam, zo skaly sa šmykom valím.
A už sa nepozviecham. Zlatom vyvážim Ťa za to, že chápeš túto zlobu.
A tých rán, tých zahojených, či rán s veľkým otvorom v hojacom sa stave, čo v batôžku nesieme si pod zámkom vlastnej skrýše, …tých rán už bolo dosť.
Dnes nemladé je telo, žiaľ, skúsilo si veľa.
Len to pekné, prosím…. už niet v batôžku tam miesta… Už plný je, bo plače.

Chcem Ti len povedať, že zas vieme, že sme tu…
Keď vtedy mávali sme v rázcestí a za hlavu hádzali sme mnoho.
Veď sme mladí, kto by sa tým trápil? A život je dlhý… ešte príliš dlhý.
Boli sme tam a tu sme zas. Bol to čas, čo ukázal nám čaro.
Cesty iné pod nohou sme mali. Ty svoju i ja svoju.
Dnes však márne hľadať by sme paralelu chceli, každá iným krajom brázdi.
A keď prekrížia sa ako meče, vtedy slnko sála a vnútro teplom krbu páli.
Zatvor dvere a ľahni si tu pred oheň, nech môžem Ťa mať celú.
Bo rázcestia už nieto a život je už krátky – tak neskutočne krátky.

…chcel som Ti len povedať.