V elitnom tele a s elitnou vráskou cez tvár duše sa cítim nepoznaný. Už sa vskutku nepoznávam.  Akoby som ani nebol tým, kým som. Akoby som bol vypadol zo svojej prapradávnej formy. Akoby som si v zrkadle nechal bez obrany kriviť svoje priečky a vlas na bielo maľoval. Starnem. Niet už cesty návratu.

V batohu mojich síl mi hrdo zostáva už len na dne, no stále veriac, že materiál,  z ktorého je ten starý batoh vyrobený, priesakom schopný bude energiu doplniť, aby tie kroky ďaľšie už neboleli tak, ako bolievajú za rána, kým ešte vtáci za štebotu vstanú… keď bolesti sa čelí rozchodením.

Korýtko zurčiacej podokennej riavy, prekryté flórou mihalníc, v tichosti rozširuje svoje brehy. Ni prizmou upnuté povoľuje závit odolnosti. Noc častejšia než deň a deň je dlhším ako noc. Sklá na oknách, byť myté slzou dažďa, transparentnosť strácajú. Šednú a miznú zároveň. Fúka tu. Chlad sa vkráda.

Poleno do krbu prikladám kým divoký plameň mi ruku oblíže. V očiach iskra zažiari – to nádej do duše mi vkročí. Nechám ju vojsť a čakám. Čo ak? Čo ak naozaj tam niečo vo vnútri zapáli, čo si myslím, že už dávno ľahlo ľadom a zapadlo prachom? Čo ak? Čo ak len preletí a znova uvädne ako nepoliata ruža v tele muža? Čo ak? Čo bude? A dokedy bude tak?