Útržky zo starých časom zájdených novín pripomínajú nielen to, aké noviny sa v onej dobe distribuovali, ale i časy, keď si v tých novinách našiel seba. Nie meno menovca, ale seba. Určite si bol na seba hrdý, lebo v tých časoch to bolo skôr výnimočné ako samozrejmé. Hlavne, že nešlo o kolonku FKÚ pátra.

Pozrúc sa do šuflíka, kde mám v papierovej krabici od topánok dodnes odloženú listovú korešpondenciu od dávnych priateliek, kamarátov, ale i veľa od detí z pionierskych táborov, trieska so mnou nostalgia. Do tejto krabice sa nedá nazrieť len tak, len na pár minút. Spomienok je tam naozaj veľa. Veď si predstav, že ti rukami prechádza všetko to, čo sa ti v podstate v tej nanosekunde vykreslí na plátne spomienok a znova to v ďaľších sekundách, ba niekedy i minútach prežívaš zrýchlene znova a znova. Každý list je originálom, každé slovo súvislosťou a každý obrázok je zhmotneným obrazom toho, čo bolo vtedy tak originálne. Bol to tvoj život.

Bolo to v roku 1985, keď som sa zúčastnil celkovo poslednej Spartakiády priamo na Strahove v Prahe. Bola to vtedy naozaj česť i ulieváreň zároveň. Ale aby som sa neopakoval, viac detailov nájdeš v článku Spomienka na Spartakiádu 1985 – tú poslednú

Písal sa rok 1988, keď ma oslovila vedúca pionierov a mládeže jednej školy Katka J. aby som sa dostavil na vyhliadkovú loď. Už neviem celkom presne či sa tá loď volala Martin alebo Žilina, no to už teraz podstatné nie je. Vtedy takéto požiadavky neboli nezvyčajné, keďže som sa angažoval medzi inštruktormi pionierkeho zväzu socialistickej mládeže. Bol som zvyknutý vypĺňať čas týmito aktivitami. A samozrejme som mal priniesť so sebou aj gitaru. Priznám sa, vôbec som netušil do čoho idem. Myslel som si, že je to – ako vždy – jej aktivita a že bude zase taká sranda v uzatvorenom kruhu. Ako som ale neskôr zistil, v tento rok vrcholili oslavy Dňa tlače, rozhlasu a televízie.

Bola to teda oficiálna Slávnosť Rudého Práva za účasti „Pražanov“ (ako o tom vtedy písali) a návštevníkov mesta Bratislava. V miestnych novinách vydavateľstva SÚV Smena túto skutočnosť v pondelok 19. Septembra uviedli pod názvom Tribúna tvorcov a adresátov, kde bolo v kontexte „na veselú nôtu tu vyhrávala harmonikárka Iveta Šrámková a gitarista“ uvedené – nuž bolo tam naozaj moje meno. A ten uzatvorený kruh bol uzatvorený akurát tak zábradlím lode, na ktorej bolo kopec pre mňa cudzích ľudí. Katka mala ale pravdu, aj sranda bola a aj sme si dobre zaspievali.

V tom istom roku, som ako druhák na strednej škole po prvý krát hral v kapele ako gitarista-vokálista. Volali sme sa MANA a „valili“ sme to do rocku. Bolo to celkom zaujímavé obdobie, keď som doma cvičil na požičanej elektrickej gitare pripojenú  cez staré elektrónkové rádio, čo sme vtedy mali v obývačke. Pripájalo sa tam ešte 5 DINovým midi káblom, no proste krása. Za bicími sedela energická Lucia s dlhými havraními kučeravými vlasmi, za basou stál tenkonohý Maťo a Paťo mal lead voice aj s gitarou. V ten rok sme sa zúčastnili i nahrávok na výber kapiel pre akciu zvaná Politická pieseň v Martine. Bolo to na Jahodníku a s nami tam súťažili rôzne kapely, no na Metalindu si pamätám dodnes. Porote predsedal Marián Greksa – mimochodom úplne normálny chalan, som vtedy zistil. Netušil som ale, že toto bude pred prevratom posledný výber na túto akciu, kam sme boli nakoniec aj vybraní. No nezúčastnili sme sa z prozaického dôvodu. Rozpadli sme sa kvôli škole. Zvyšok kapely bol odo mňa starší a tak sa pripravovali na rýchlo sa blížiace maturity. Času vraj už nemali nazvyš.

A keďže sme s Maťom študovali na elektrotechnickej škole Tesly, tak sme sa v tej dobe samozrejme zúčastnili i siedmeho ročníka ZUČ-ky (Záujmovo Umelecká Činnosť) pod poetickým názvom Kvety v halúzkach Bratislavy. Vlastne sme museli, lebo sme užívali priestory školy pre naše kapelné skúšky a také boli pravidlá. Cvičiť a reprezentovať! No neľutovali sme, musím povedať, že celkom sa darilo, ten ročník sme vyhrali (viď obr. z pódia vyššie) a priznám sa, že nevieme ani ako. Potom sme sa našli v miestnych novinách Obzor Tesly, ktoré mám dodnes.

Začiatkom septembra tohoto roku, teda pred jeden a pol mesiacom, obnovil po dlhoročnej pauze svoju činnosť Večerník. Istý kamelot bol vtedy tým svojím štýlom vykrikovania headlinov nezameniteľný a mnoho ľudí si dodnes pamätá ten jeho neprehliadnuteľný piskľavý hlas. Bol akousi pomyslenou ikonou tohoto denníka, vlastne Večerníka. V roku 1994, konkrétne v pondelok 3. októbra, sa práve v týchto novinách všetkých Bratislavčanov objavila okrem článku „Vraj bude ako nebolo…“, ktorého názov dnes vyhodnocujem ako nadčasový, aj fotka s popisom o divadelnej hre od Ivana Bukovčana s názvom Kým kohút nezaspieva. Toto predstavenie hrali v Iuvente moji kamaráti pod titulom Amatérske divadlo SKRAT. Martin – čoby líder SKRATu – ma oslovil, či by som nechcel s nimi toto predstavenie hrať a ja som, ako inak, s radosťou súhlasil. Naša fantastická pani režisérka Viola Muránska, nám zabezpečila cez ex-manželku pána Michala Dočolomanského jeho osobnú návštevu na našej skúške. Nechcem to takto verejne, ale makali sme na tomto predstavení takmer rok a práve túto hru si Martin spolu s osadenstvom vybral preto, že na divadelnej scéne bola hraná táto dráma Kým kohút nezaspieva naposledy veľmi veľmi dávno. No po jeho konzultatívnej návšteve bola odrazu premiéra profesionálnych hercov práve s touto hrou. Náhoda? Nuž dnes je to už jedno, ale vtedy nás to veľmi mrzelo. Veľmi!

A aj napriek tomu, že názov tohoto článku evokuje výrokom Pavla Landovského v roli majora Terazkyho
vo filme Černí baroni motív o vojakoch
„Čo bolo, bolo, terazky som majorom“,
bolo to o inom. No raz, keď mi múza poklepe po ramene, napíšem aj o ZVS (Základnej Vojenskej Službe), pretože toľko kumulovanej blbosti na jednom mieste nie je ani uveriteľné. A to tí, čo ju absolvovali,
by vedeli rozprávať.