Prší.

Kvapka kvapku zhora nadol naháňa. Míňajú sa. V nebesiach vznikli a tu na zemi zahynú. Majú celkom dlhú cestu. Sú ako padajúci ľudia. Môžu si jedna druhej kurizovať, zjednotiť sa, alebo sa nenávidieť a nikdy nesplynúť. Je to ich voľba! Len ich! Kým dopadnú, môžu všetko. Ale len v rámci mantinelov svojej cesty. Potom už nič. Celkom nič! Len náhrobný nápis: „Tu leží Kvapka. Česť jej pamiatke…“.

Sediac v tmavej miestnosti pozoruje ako mu na okno intenzívne ťukajú kvapky. Klopú, akoby sa chceli dobyť dovnútra. Ako nečakaná návšteva, ktorá mu chce vyrozprávať svoj príbeh, aby si mohol s ňou porovnať ten svoj. Díva sa na to okno so záujmom diváka sledujúceho obrazovku televízora s jeho obľúbeným programom bez reklám. Pritom sa podvedome hladnou rukou načahuje do sklenenej krehkej misky, kde má byť niečo chutné, potrebná sladkosť, či príjemná slanosť, alebo len niečo povzbudzujúco dobré… No je tam prázdno. Celkom prázdno. Len odtlačky jeho prstov z mnohých takýchto načahovaní zostávajú na jej stenách, čoby dôkaz, že sem chodí často, že takto do okna často pozerá, keď prší.

Kým prší, premýšľa, píše i číta. Sám pre seba. Vylieva zo seba dno a hľadá pritom sám seba, či tam niekde vo vnútri  nie je niečo schované, čo mu doteraz uniklo. Miesto, kde urobil chybu. Pripadá si ako kriminalista analyzujúci vlastné miesto činu. I tak je len tou kvapkou, ktorá si už niečo odletela a má pocit, že smer a cesta, ktorú si tam hore vybrala, sa jej nenapĺňa tak, ako si vo svojej hydrohlave naivne predstavovala. Vie, že sa na konci rozpleští, no kým ešte letí, chce si ten let užiť ako sa patrí. Chce sa napraviť, nájsť svoj správny smer, obuť si čisté topánky, ktoré v dažďi vydržia.

Už je po daždi. Vzduch sa vyčistil. Umyl okná na jeho duši. Prach sadol. Dno si vylial a prebral ho prstami. Je príjemnejšie. Lepšie sa dýcha. Vyšlo slnko. O kúsok lepšie vidí. Vidí to inak ako pred dažďom, keď oblohu zakryla šeď. Modrá farba neba je krásna! Teraz sa stačí už len vedome zamyslieť a prejsť tam, kde sa na plátne maľujú neodbytné pozitívne predstavy. Pokora, aj úsmev cez smútok. Už je po daždi. Otvára okno… Takto omytý zase chvíľu vydrží stáť.