Dystrofia znamená v lekárskej terminológii najnižší stupeň regresívneho poškodenia buniek a mimobunkového tkaniva spôsobený poruchou výživy. Zvyčajne si ju spájame s pojmom muskulárna dystrofia. Ja si však dovolím metaforizovať a obrazne to slovo spojiť s mysľou a dušou človeka na vykreslenie neznámeho, spočiatku fyzicky bezbolestného stavu, avšak so stratou vôle, odhodlania a motivácie. To je vtedy, keď padáš a myslíš si, že na dno.

Elementárne dedikovaná sila, ktorú sme dostali na svoju cestu, by sa mala pre ďalšie fungovanie vždy nejakým spôsobom obnovovať. To aby sme – jednoducho povedané – prežili. Nič nie je zadarmo, to je jasné a preto nemožeš rátať s tým, že niekto ti tú silu vezme vo chvíli, keď už s ňou nepočítaš, lebo je podľa teba totálne vybúchaná, obnoví ju a vráti ti ju absolútne nabitú späť. Takého altruistu na tomto svete veru niet. Muskul tiež stratí svoju silu, keď s ním necvičíš. Takže ak začínaš pociťovať úbytok vôle, motivácie, či psychických síl, asi je načase začať cvičiť svoju večnú časť svojho ja, teda dušu. Alebo sa zbaviť toho, čo z tej sily vehementne uberá. Ale ako?

Ak niektorá aplikácia v telefóne žerie príliš veľa energie z baterky, android vie na to upozorniť. Možno by sme i my potrebovali takýto indikátor. Omnoho skôr by sme tak dokázali otvoriť oči a začať konať buď doporučeným, inými ľuďmi overeným spôsobom, alebo by sme si jednoducho zvolili ten ťažší spôsob, teda ten svoj. To je síce pekné, ale aký?

Rigorózne plánovanie pomaly, ale isto stráca na dôležitosti a namiesto neho prichádza apatické prežívanie minúty po minúte. To je už istý znak metaforicky poňatej dystrofie mysle. Spochybňovanie probátnych aktivít ti začína pripadať úplne normálne a ani sa už nepokúšaš kompenzovať ich deficit, aj keď si tak nikdy nebol naučený. Cítiš zmenu. Strácaš pôdu pod nohami a vždy, keď je to možné prirodzene a neplánovane zatváraš svoje ja niekam hlboko dovnútra a necháš ho tam utonúť za dunivého rachotu zatvárania pomyslených okeníc do reálneho sveta. Ten prestáva byť zaujímavý. Stráca význam. A tu prichádza moment, kedy si uvedomíš, že telo, ktoré ťa vždy vedelo podržať, chorľavie. Príde to znedazdajky, odrazu. Darmo pátraš po príčine, je predsa zvnútra zlomené, no tvoje chápanie to nedáva. Len to bolí.

Ale má to výhody. Dokážeš neriešiť pič… blbosti, ktoré ťa do tejto chvíle dokázali rozhodiť ako útočný granát smrteľné črepiny. Si v limbe a máš pocit, že všetko, čo sa ťa týka, ide úkosom.

Až kým sa znova nepostavíš na nohy.