…a finálne sa isto obaríš, lebo vieš, že bez tejto konklúzie a práve týmto procesom úpravy vody sama za posledné roky zovrieť nevie, udeje sa mnoho vecí, takpovediac, proti srsti. Všetko však záleží na osobnostnej povahe toho, komu sa tie veci dejú. Pozitívne naladených rozosmeje i spôsob, akým sa tvoria bublinky pri vare, no negatívnemu jedincovi sa nepáči ani to, kto tú kanvicu a načo vôbec zapol. A teraz sa priznám, nie o reálnej kanvici tu píšem, lež silnou metaforou preloženým spôsobom, priam na zakrytie konkrétneho pomenovania všetkého, čo sa vo vnútri deje. V pomyslenej kanvici, kam denne vodu dolievaš,… na mieste, kam sa horúce dno dotýka vody samotnej a mení jej skupenstvo vplyvom teploty a času. Chaos a racionálny „rozpľask“.

Otvoríš západku a denne vpúšťaš dnu nádej, že práve z tejto vody uvaríš fantastický čaj.
Práve ten, ktorý zaženie po bázni prahnúcu chuť opojenia vlastnej mysle a to bez zatemnenia reálnej nebezpečnosti.
Práve ten, ktorého recept sám nepoznáš, no výsledok si praješ už toľkú dobu, jednoducho nespočítateľnú ani na prstoch davu svojich myšlienok.
Hľadanie chutí k vlastnej spokojnosti je tak únavné ako farbenie vody podľa nálady a napokon aj ako limitovanie toho správneho času, kedy je potrebné v tom prestať.

Večer, keď líhaš, aby si sa na pár hodín odpojil od tohoto matrixu, konsoliduješ každú minútu dňa kým vrela voda, v jeden ucapkaný celok, aby sa aspoň tam pod viečkami znovu odohral a pookrial ťa šťastím a spokojnosťou.

Kým zovrie voda, zmena sa vždy dostaví. Akurát z nej uvarený čaj je aj dnes zase hnusný…