„Tak čo? Ako to bolo s tou haváriou?“ – dostávam otázku od známeho.
„S akou haváriou?“ – prekvapene na neho pozerám. Asi ale vie niečo viac, ako ja. „Ale choď, to mi snáď nechceš nahovoriť, že si sa s takým ksichtom narodil?“

V jeho očiach som videl neskrývaný smiech a škodoradosť zabalenú asi do ruličky od hajzlového papiera. A tak som mu rozpovedal príbeh ako je to s tým mojim ksichtom. Vlastne, každý z nás si takto zo seba môže vystreliť.

Vieš, začalo to už pri mojom narodení, nebola to havária. A tak som so smrteľne vážnym výrazom spustil. Jeho smiech sa z očí odrazu stratil a so záujmom počúval:

„Mamička potlačte! Silno zatlačte!“ – povedal vtedy doktor mojej mamke, keď som sa konečne po deviatich mesiacoch vývojového väzenia dral na svet.
A ona zatlačila. Silno zatlačila. V tej chvíli som cítil akoby mi niekto za chrbtom odpálil akúsi nálož. Ten výbuch ma tak vystrelil, že som si dzugol ksicht o biele vyleštené kachličky na náprotivnej stene. Počas letu som len zaregistroval ako sa stihol doktor uhnúť, lebo sa zľakol toho mokrého chlpatého stvorenia. V pupku ma zabolelo. To sa vtedy navyše pretrhla pupočná šnúra.
A potom? Potom som sa svižne odkotúľal ktovie kam.
„Na, a fčíl si ho potte hledat!“ – povedal vystrašený doktor so zopnutými rukami v gumených rukaviciach
A aj keď ma našli, mne to bolo už jedno. Svet sa mi už vtedy začal točiť okolo vlastnej osi. Odvtedy som doslovne ako o stenu šľahnutý a to, čo vidíš v mojom ksichte, je práve táto skúsenosť. Chápeš?

Ten známy chvíľu na mňa pozeral a nechápal, či to myslím vážne, alebo si z neho srandu robím. Len mávol rukou a bez slova sa otočil a zmizol mi z dohľadu. Ksicht jeden! On môže a ja nie?