Pri zachytení slovného spojenia „Na hrane“ pomernej väčšine z nás hneď napadne „Život na hrane“, lebo tak to býva vo väčšine prípadov aj myslené. On má však inú líniu myšlienok, s ktorými sa tieto dve slová spájajú. Sú dynamické aj napriek tomu, že sú súčasťou jeho života. Nie je však správne to v týchto prípadoch generalizovať, pretože symboly ich významov sa priamo nespájajú. Práve naopak, rozchádzajú sa celkom iným smerom, ako by sám chcel.

Šťastie

Štastie nemá význam presný, no dá sa možno takto slovom Adolfa Heyduka:

Štěstí! Co je štěstí?
Muška jenom zlatá, která za večera kol tvé hlavy chvátá,
oblétá ti skráně, v kadeři se kryje,
v dlaně hlavu skládáš, ruka utlačí je.

Štěstí jako rosa na květech se skvěje,
ale bludná noha náhle zašlápne je, zašlápnuto vzdechne,
v oblacích se tratí, snad se jinovatkou na tvou kadeř vrátí…

Zmätený je chápaním šťastia ako samotný výklad jeho. A prečo šťastie na hrane? I vraví sa, že šťastie je vrtkavé. Ale čo je vlastne vrtkavé? Je šťastím spokojnosť s tým čo má, alebo je to len túžba byť iným než akým už je? Je vôbec možné, že i v toľkých rokoch jeho nie sú okovy mu voľné? Že rozbeh po lúke už nevyvoláva túžbu slobody z pohybu, ale obavu? Strach z pádu? Polámané kvety lúčne?

Hrdosť

Hrdosť už definícou sama sa chváta. Jasná jest sťa facka. Zo strany prepádáva na stranu. Raz lezie doráňaná späť do oprát svojich, ktoré držia ju vo vetre pohanstva i sváru a raz ležať ostáva. Bez sily, neschopná ni hlavu dvihnúť. Je jedno, či padnutá jest vpravo a či vľavo, šťastím je, že vôbec ešte je. Pohladená občasnou ľútosťou prejavenou inou dušou zlomenou, či len ochladená slovom, boľavým a pevným. Vraj dobre mu chce tým slovom. Spamätaj sa človek! Kým za sebou hrdosť vláčiš, si schopný ju zodvihnúť i do náručia pojať, pohladiť i pýšiť sa ňou. Po hrane sa kráča zle, či hrdým byť, je otázne.

Láska

V dobrom i v zlom, láska jest bez vypočítania. Kompromis jest jej neoddeliteľnou súčasťou, rovnako ako pochopenie, schopnosť počúvať a zároveň do reči neskákať, pokora byť prirodzenou by byť mala, komunikovať na jednej úrovni s jej podstatou. Nepodrážať si nohy vlastnou cestou názoru, ktorý utiekol spárom kompromisu a dialógu dvoch sľúbencov.
A aby jasno bolo, toleranciu ako jašteričku nechať na výslní zohrievať sa a kropiť ju rannou rosou potrebné tiež jest, aby do múmie nevyschla. Takto láska dvere za sebou zatvoriť dôvodu nemá. Ale keď ich už zatvorí, akoby ovocie zo stromu opadané bolo, akoby sa za jej tieňom na hrane viezla už len zotrvačnosť zvyku. Všetko to opadané akosi nebadane a nečujne rozletelo sa na strany. Akoby plody lásky zhnili pred jej pravým dozretím. I pri silnej snahe ich už ani pohľadom nejde nájsť. Je to tatam. Na ktorú stranu potom ona sama spadúť musí?

Trpezlivosť

Rok za rokom, krok za krokom. Všetko konzumuje niečo. Živý tvor – jedlo, auto – hmoty pohonné a postupnosť – čas. A čas je ten, ktorý nielen liečiť dokáže, ale môže mu i v trpezlivosti dôjsti ak sa smerom nesprávnym kŕmiti začal. Pre ten smer ani v diaľavu choditi netreba. Stačí si ho v sebe pripustiť a už sa nervy do nepríčetna šponujú. Najmä ak z hrany zletíš a znova sa na ňu vyškriabuješ, aby si bol aspoň tam, kde predtým tvoja noha spočinula. Nevravím v kľude, ale aspoň tam, kde bol si už vo zvyku uspatý. Kde si veci očakával predpokladom jasným i keď často boľavým. Tam, kde trpezlivosť ešte vládala.

Nezdar v čomkoľvek, to ti je sviňa veliká. Rozčúli aj kľuďasa v tvŕdzi. Keď nevieš ustáť na hrane, tak máš zaručene nervy hranou oprýskané. A to veru dobré nie je, priateľu. I vraví sa, že vtedy prasknú. Trpezlivosti dôjde tu. A keď prasknú, tak v hlave mozog v šoku vypína sa a s ohňom v očiach bez cenzúry v rýchlom slede veci schváli, čo môžeš ľahko do ľútosti zabaliť a zbytočnosťou odoslať do závetria ničoho.

Nervom na hrane sa teda rovná Afekt. Neúspechom sa zas Defekt značí, no a opakom Afektu je zas Efekt. A o ten mu prirodzene ide. Nech kdekoľvek svojou nohou stlačí zem.

…a tak neblaho si zvoľna uvedomil, že všetko neho kolom, je mu vlastne na krehkej hrane akejsi…