Keď zajtra bude dnes a dnes už bude včera, tak si uvedomíš, že čas, ktorý tu máš limitovaný, sa neúprosne skracuje. A je jedno, či sa postavíš na hlavu a budeš proti tomu bojovať, alebo či ho budeš len akceptovať a užívať si každý jeden jeho deň, každú jeho minútu. A je mu celkom jedno, kto si, či čím by si chcel byť, čo robíš, alebo nerobíš, či si, alebo či nie si šťastný, milovaný a či milujúci. Je mu to fakt jedno. On si jednoducho potečie ďalej ako voda. Je nezastaviteľný!!!

Nik z nás nedokáže predpovedať, čo bude o rok, o dva… možno maximálne tak, čo bude zajtra, alebo pozajtra. A ani to, ako a či sa poserie zdravie vlastného tela, či ako sa čo vyvinie. Alebo ako dopadneme na psychike, či bude dosť úsmevu pre rôzne situácie, alebo naopak, či bude dosť sĺz, v ktorých by sa mohol utopiť žiaľ a bolesť. Jedno je však isté…. s vekom sa mnoho vecí zhoršuje a tie perspektívy, ktoré boli do dnešného dňa ešte v nádeji reálne, i keď ďalekosiahle, sú jednoducho amortizované pochybnosťami. Pochybnosťami, či bude na to všetko dostatok síl a hlavne, či ten čas, ktorý nám ostáva, či nám bude konieckoncov postačovať. Lebo nik z nás nechce byť nemilo prekvapený, keď už sa nebude dať inak, len za sebou zatvoriť dvere. Pre všetkých a navždy!

Dnes už nevládzem. Kým som nebol sám sebou, bolo všetko pre ostatných v poriadku. Bolo im dobre. Čo som mal, to som dal. Všetko podľa nich fungovalo ako malo. Len žiaľ, nik to prázdno vo mne nevidel. Spočiatku ani ja sám nie. No dnes, keď už niekoľko rokov „mám svoje názory“, keď už som sám sebou, som už len ten, ktorý za všetko môže. Ktorému sa pripisuje vina snáď aj tá kolektívna. Dom, v ktorom stále bývame, sa po rozvode nedarí už viac ako osem mesiacov predať. Vždy len prídu, popozerajú, odídu a poďakujú, že videli. Podľa mňa je na vine vysoká cena, z ktorej moja ex nechce poľaviť. Má isto svoje dôvody. Možno jej to vyhovuje, že má kde bývať a že to nemusí riešiť. To ja ale nie celkom viem, pretože mi ledva na pozdrav odpovie a vôbec som mnou nekomunikuje. Ak by som býval s nepriateľom, tak sa slovne akceptujeme viac, ako s ňou, pretože ja som ten, ktorý tu všetko dojebal, ktorý berie deťom a nej bývanie, čo všetko, čo sme vybudovali zahadzuje a podobne. Ale nikto nevidí, ako sa cítim, ako sa snažím zaplniť v sebe to brutálne prázdno, ktoré ma dennodenne zožiera ako pleseň pivničné steny. Som vo veku, kedy som pochopil, že materializmus nie je v živote podstatný. Podstatné je ako sa človek cíti, či je s tým, čo má, spokojný a či má pri sebe niekoho, komu sa môže odovzdať, vzájomne si dôverovať, rešpektovať, milovať ho a byť ním milovaný a hlavne pri tom všetkom zostať sám sebou.

Áno mám strach, či takého človeka ešte nájdem, pretože čas sa kráti a zdravotné záznamy zvyšujú riziko, že sa jedného dňa už nenavečeriam. Nedarí sa mi to a bolí to. Samota vo mne čím ďalej, tým viac expanduje a rozlieha sa vôkol mňa. Nevládzem!!! Už nevládzem bojovať, už nevládzem uvažovať, skúšať, padať a znovu vstávať. Nevládzem sa motivovať, byť pozitívny a odolávať čiernym myšlienkam. Som vnútorne opotrebovaný ako ozubené koliesko v domácom kuchynskom robote. Raz rupne a bude domiesené. Ale aj napriek tejto vyčerpanosti, či pocitu, že nevládzem, Ťa stále hľadám, pretože verím, že jeseň života chcem prežiť s Tebou. Chcem Ťa milovať a byť milovaný a to je pocit vnútorného bezpečia. To je tá oáza pokoja, ktorú hľadám. A nádej, tá predsa zomiera posledná…