… keď depka opantáva …

Ako ryby na suchu
my lapáme dych,
nezávidím ani jednej z nich.
Márne ústa otváraš,
keď hlas nevydáš,
more plné starostí
a minoritných radostí.
Nevieš, či mám hlad
a či mám ťa ešte rád,
do klbka schúlený
pretláčam sa kopou dní a sám…

***

Ako vrabce na streche,
krídla v zostrihu,
učíme sa lietať,
padáme na kryhu.
Hlava padá do dlaní,
úzkosť sa zakráda,
srdce plné bolestí
nič dobré neveští.
Poézia pochmúrna
a námraza na urnách,
na nálady lieku niet,
prepadá sa celý svet až tam,
niekde tam…

***

Ach hlboko je utiecť von…
Čo sa stalo s úsmevom?
Na záhrade vyschol ľan a sám.
Polámané krídla, viem,
že ten nápor neznesiem.
Nenechaj ma takto stáť,
veď snáď mám ťa rád…

***

Ako krtko, slepý tvor,
rýpe dieru betónom,
nezáleží na ničom,
či je on „ONA“ a či je „ON“.
Bez prilby v postavení
nie je prežiť záhadou,
môžeš byť anjel i kat,
keď prehrávaš šach na „MAT“.
Ak si sám, tak si sám,
pozri sa, voní orgován.
Za hlmou spávať nie je hriech,
rozfúka ju časom smiech… raz,
snáď nielen raz.