Deti mimo domov, len zákonitá v dome,
prázdne steny a ako jama prázdna duša…
…prázdno v každom dychu…
V mojom tele vyschlo sťa v unavenom strome,
čo zasiahla ho tam v samote kuša.
Už len v slzách topím svoju pýchu.

Byť len tieňom, čo potichu sa stráca
a nevidia ho ni najbližšie oči,
čo by chápať mali práve.
Len dve miesta: podkrovie a práca,
jak zúfalé je mať svoje miesto v koči
a spomenúť záveť iba v krátkej správe.

Je studená ako vychladnutá pec,
tá pani, čo v mojom dome ticho žije
a bez lásky mi o živote mrazom káže.
Do piči, veď s ňou nie je žiadna reč!
Mám zviazané i doráňané ruky,
kým moju krv mi dlážka vpije…
…až raz nájdem zbraň pre mňa vhodnej ráže,
no zatiaľ som tu a pomaly si žijem.

(Napísané v zúfalstve v utorok, 21.Júla 2020 večer… a chvála pánu, že tieto pocity sú už preč)