Akordenón je hudobný nástroj s presne určenou prenosnosťou, pretože oproti klavíru je ľahko prenosný, no oproti ústnej harmonike ťažko. Na jednej strane má biele a čierne klávesy a na druhej biele a čierne cuplíky. Keď tieto klávesy a cuplíky stláčame a súčasne rozťahujeme tomuto hudobnému nástroju rebrá, akordeón vydáva zvuky. Na bielych klávesách a bielych cuplíkoch sa hrajú veselé melódie a na čiernych smutné.
Najčastejšia poloha hudobníka je taká, že má akordeón pripevnený popruhami na prednej strane tela, aby na jeho stláčacie mechanizmy dočiahol prstami na oboch rukách. Lepšie povedané, pripevnený na pupku, pretože na chrbáte sa hrať s vykrútenými rukami nedá. Tam sa môže akordeón nosiť ako turistický ruksak. Na akordeóne sa dá aj sedieť, ale vtedy hudobník len pozerá okolo seba, rozpráva alebo pije, či na cestách obeduje. Keď hudobník hrá vážnu muziku a chce spraviť tremolo, musí sa vždy schuti zasmiať, aby nástrojom pekne potriasol. Potom je to tremolo krásne a naozaj veselé.
Akordeón ako hudobný nástroj je veľmi hlučný. Najlepšie je cvičiť zatvorený v izbe domu, nie paneláku alebo v garáži, kde nikoho hudobník neruší. Pred každým hraním si musí spočítať počet kláves, aby sa uistil, či mu niekto nástroj nevymenil. Ak má totiž tú väčšiu verziu hudobného nástroja, tak tá má až 41 kláves. A to je spočítané spolu, biele, aj čierne. Tie bežnejšie akordeóny mávajú 37 kláves. Tiež spočítané spolu, samozrejme.
Keď raz budem veľký, naučím sa byť takým hudobníkom, ktorý si bude tento hudobný nástroj pripájať na pupok a svojim hlukom poteší ucho nejedného konzumenta vína, piva či dobrej muziky. Veď nie každý vie správne prstami prepletať po klávesách a cuplíkoch akordeónu.
Dnes som hral, ako sa len dalo. No veď sa pozri.
Raňajky:
Malý dezertný tanierik krupicovej kaše.
Je zaujímavé, že ani jedno z mojich detí toto jedlo veľmi neobľubuje a tak, chúďa kaša, ležala v chladničke už niekoľko dlhých dní. Bolo jej síce málo, ale zato bola výborná. Asi preto, že som si ju nerobil ja. Pripomenula mi moje detstvo.
Desiata:
Vynechaná. Skôr než som si uvedomil ako letí čas, už bol čas obeda. Prečo ten čas cez víkend letí akosi rýchlejšie ako cez týždeň? Hm?
Obed:
Dcéra mi navrhla reštauráciu. Teda ja som navrhol, lebo variť sa mi doma pre dvoch nechcelo a to, čo máme ešte v chladničke si necháme na zajtra. No ona navrhla konkrétnu, kde by si dala konkrétne jedlo.
Keď čašníčka od nášho stola odišla, dcéra povedala, že to bolo najrýchlejšie objednané jedlo. Kurací čiernohorský rezeň a ja som si k tomu namiesto amerických zemiakov objednal grilovanú zeleninu. Ǔžasné jedlo.
Ostal som ale prekvapený, keď po zjedení takmer tretiny nie malej porcie som nevládal jesť. Nakoniec som to síce pomaly dorazil, ale normálne som cítil, že tá porcia je priveľká. Pritom išlo o 150g kuracieho mäsa a serepetičky okolo.
Keď sme však prišli domov, lapila ma „mlsna“. Ono to nebolí, ale bude to v mozgu behať dokolečka, kým ju nenakŕmiš. Sojová tyčinka, müsli tyčinka a ešte aj taká voľajaká čokoládová, čo to v nej praská. Rýchle cukry, ja viem, ale pomohlo to.
Olovrant a večeru som dnes spojil do jedného jedla, časovo mi to akosi nevyšlo. Boli sme pozrieť s rodičmi na našej vianočnej uličke, kde sme dali nejaký ten punč a cigánsku pečienku. A detto ako na obed, nevládal som ju zjesť, ba dokonca som ju ani nedojedol. Niečo sa deje, ale neviem čo. A možno sa mi to len zdá.
Hodinu pred polnocou prišiel na mňa príšerný hlad! Úspešne som ho zahnal jedným pekanovým orechom a polovicou morčacieho rezňa, čo som našiel nedojedený v chladničke.