Zhaslo svetlo, moja ruka sa jemne dotýka tvojej tváre,
cítiš iný svet, teplo i jas a obom sadá na viečka tma.
Nikdy nie je dosť, čo človeku chýba, po čom túži,
čo a koho potrebuje a ty sa mi predsa rozplývaš sťa bledá hmla.
Bolí ma, bolí, že to svetlo znovu niekto zapne
a oči budú plné sĺz a strachu zo samého seba.
Tu mi tíško šepkáš hlasom, ktorý tak rád počúvam
a tam, tam ťa budem vidieť ako malú bodku z neba.

Tak, ako vidím rozsypané oriešky po stole kuchynskom,
svojou sóje arómou a ešte vôňou tvojich úst i rúk,
zabúdam žiť, veď ešte pred chvíľou si ich mala v dlaniach
a to teplo, snáď ma dostane zo slastných múk.
Keď sa ulicami nočného mesta smutne električkou
vraciam domov, do bytu, kam som už tisíc krát mieril,
opojený tvojou krásou a chvíľkovým šťastím, zaspievam.
Je mi fajn, že som svoje srdce iba tvojmu zveril.

Niet už miesta? Verím, že sa aspoň kúsok nájde…
Vonku je chlad a ten nesmie k tvojmu srdiečku.
Hm, ja tu básnim a práca na mňa čaká
a unikám rose, čo sa vyronila na viečku.
Tá noc bola krásna a mohlo byť, to sa mi asi sníva,
že ranné zore by nás spolu pod perinkou prebrali.
Ale takto? Sen, predstava, či ilúzia a realita je vždy iná,
ktovie, možno to tak musí byť aby sme sa trestali.