Byť temným lúčom rozrezal bych svetlo na dve veľké tmy. Tú jednu by som za sebou zanechal ako špinu, ktorou som sa predieral až do dnešného dňa… A tou druhou? Tou by som len tak prešiel, bez bolesti až tam ku svetlu, ktoré sa nijako rozdeliť nedá. Je jednotné a čisté. Veľké, priestranné a naveky biele.

Ešte dva krát zívnem a pôjdem spať. Možno zívnem tri krát, ale pôjdem. Aj iní šli, tak pôjdem aj ja. Zima už nebude zimou a horúčava zdať sa bude len teplou hmlou, ktorá navlhčí a zlúpne tak chrasty.

V dúhe sú schody. Vedel si to? Ale nevidno ich bežným okom. Len pár ľudí to dokáže a som napokon rád, že už medzi nich patrím. Doráňaný, ale patrím. Vidím ich! Sú také divné, ale dá sa po nich prejsť, pretože som už len svoj a takým už navždy zostanem. Či bude dnes, či zajtra, či o rok a či tri, je to jedno. Čas z prachu vstane a zastaví sa dívajúc na moje stopy, ktoré som vyplnil len tak tak. Bezfarebne, bez nátlaku, ale hlavne slobodne, nech bolo rozhodnutie dobré, či bolo len zlé. Boli to ale moje rozhodnutia a moje stopy a len ja sám som si nimi spravil ryhu na duši.

Vietor ustáva. Líste padá. Vzduch chladne. Kútiky úst, držané smiechom smerom nahor, padajú. Ako keď sneží. Posledne ako vždy, keď bolo smutno.

Pozerám do diaľky, snažím sa, ale okrem pár svetlých bodov, ktoré ma na nohách udržať nezvládnu, tam nie je nič. Celkom pre mňa nič. Nádej? Kdeže… to boli len kecy. Také kecy, aké sa teraz zišli v tomto texte, pretože ho napísala emócia. Emócia v chaose a slabosti. Kurva! Som zase v tom!