Frontálny systém bez opýtania vyskočil zo stredu zeme na jej povrch. „Zohrejem ťa, ty hovado studené, zohrejem“ – írečito mi zašepkal do uška. A ani nám nikomu nedal na výber. Svoju robotu si robí velice dobre. A tak sa tu pod jeho dychom topíme ako kocka ľadu plávajúca v pohári whisky na záhradnej párty. Toto nie je leto, toto je demoverzia krematória.

Je päť hodín ráno. Otváram dvere na terasu, dúfajúc, že drzý chlad vpáli dovnútra bez upozornenia. Nič sa však nedeje. Lemravý vzduch ani len prstom nepohne, aby sa posunul o pár centimetrov niekam do strany. Fúnkem doňho z plných pľúc, aby sa prebral, veď možno ešte spí. A čo myslíš? Smeje sa do ksichtu mojej celkom zbytočnej námahe, pri ktorej mi z pórov vybenhne na pokožku rosa. Už som unavený z toho tepla, ale na to sa nik nepýta. Koho to zaujíma? Výstraha pred teplom je tu i dnes.

Teplučko je, veru, teplučko. Ani som nevedel koľko vody dokáže človek cez pokožku prefiltrovať.