Výšková budova Incheby, štvrté poschodie, jedáleň…

Na konci jedálne vpravo typický bufetový „bar“ a za ním teta Milka. Teta Milka rozprávala česko-slovensky.

„Tak co si dáte, mladý pán?“ – bol jej klasický pozdrav a otázka zároveň. Pohľadom nemala problém prevetrať vám tvár a v priebehu sekundy v duchu ohodnotiť to, čo videla, teda do pol pása človeka celého.

Chodili sme tam na tresku, mala ju dobrú, ešte takú komunistickú, váženú. Rohlíky boli čerstvé a dokonca v časoch, keď podávali na druhej strane obedy a neboli nám po vôli, spravila nám aj vyprážaný rezeň, hranolky, či vyprážaný syr. Mala aj iné bufetové dobroty, tak sme si veselo vyberali. Často bolo vídať väčší zástup ľudí u nej v bufete ako za vydávacím pultom obedov.

Vtedy som obľuboval mars tyčinky a keď som si bol tradične pre ďalšiu moju dávku, jej otázka už nebola „Tak co si dáte, mladý pán?“, ale „Kolko dáme neska?“, pričom sa potichu uchechtávala a zároveň divila ako môže niekto zožrať toľko sladkého. Popravde som si ich pýtal od čísla štyri vyššie.

Rovnako ako teta Milka spoznávala postupne nás, sledovali sme ju aj my. Stala sa živou karikatúrou celej Incheby. Ale teta Milka sa nám akosi zopsula, alebo sme si jednoducho začali všímať to, čo sme predtým nevideli.

„Tak co si dáte, mladý pán?“ – oslovila pána, ktorý bol práve na rade a už si utieral po brade tečúce sliny na svoju vytúženú tresku. No a my, stojac v rade a pozorujúc ju sme sa bavili. Svoje ruky si pri tejto otázke zase nezabudla otrieť od akejsi mastnoty, ktorú nachytala na ruky vzadu, kde vyprážala, veď hosťa treba obslúžiť čistými rukami. Bol som rád, že tie mars tyčinky boli v obale, pretože tie rohlíky, ktoré tomu pánovi podala, by som zrovna konzumovať nechcel.

Iní si priali aby im spravila obložené rohlíky, keďže obložené chlebíky sa jej celkom minuli. Trpezlivo rozkrojila rohlíky, samozrejme s „čistými“ rukami a zase sme sa bavili ako jej nešlo rozotrieť studené maslo. Veď to stačí len tak zatlačiť do rohlíku, nie? A napokon to zakryje aj tak nejakou šunkou, či salámom. Bolo vidieť, že klieštikami sa jej naberala šunka veľmi nemotorne, takže si vystriehla chvíľu (a to očividne) a rýchlo tam prstami nahádzala kolieska šunky, kým páni medzi sebou horlivo diskutovali. „Nech sa páči, ešte něco si budete přát?“ Bolo vidno ako jej odlahlo.

Týchto zážitkov bolo veľa, ale dobufetoval som vo chvíli, keď som nechtiac zaregistroval ako čistila stoly.

Obed to bol veru neskorší, pretože nás tam bolo v počte zrátateľnom na jednej ruke. Leštila stoly handrou. Určite si viete predstaviť tú handru. Aj ten najlepší prášok na pranie by sa riadne zapotil, kým by ten pach z tej handry eliminoval. Parapet okna, taký ten veľký nad radiátorom, bol tiež špinavý, takže keď dočistila ten, vrátila sa na stôl, ktorý pôvodne čistila. Predpokladám, že natrafila na zbytok zaschnutého jedla, lebo jej pohyby sa na krátkom úseku riadne zrýchlili a hlava jej klesala k stolu. Asi slabo videla, ale bol by som radšej, keby som v tej chvíli videl slabo ja. Odrazu prestali rýchle pohyby a fľúúúúúúús, vrhla na zaschnuté niečo taký fľusanec, že ho mala problém tou handrou do sucha poutierať. Ale asi jej to pomohlo, vyzerala spokojne, keď ten stôl opúšťala.

Nie som fajnový, čo sa jedla týka, ale v tejto chvíli som akosi automaticky podvihol ruky, aby som sa nedotýkal stola, za ktorým sme s kolegom sedeli. To jedlo som ani nedojedol.

Bolo to niekedy v rokoch 1997/98, preto tí, ktorí ste mali tú česť, isto si na tetu Milku spomeniete. Ale bola to zábava ju pozorovať. Taká milá teta.

Ak máte nejaké svoje zážitky, určite mi ich vyrozprávajte.