„Mám depku“ – v poslednej dobe veľmi často nahlas vyslovované slovné spojenie najmä mladými ľuďmi v stave nepohody, zármutku, skleslosti či prirodzeného smútku, keď to jednoducho nedokážu sami uniesť, lebo je to možno pre nich niečo nové. Tieto stavy však zdravý človek celkom rýchlo prekoná. Ten, kto tú pravú depku naozaj má, teda reálny syndróm diagnózy, nemá potrebu toto vôbec vyslovovať. A nahlas už vôbec nie, pretože je mu to v tej chvíli celkom, ale absolútne jedno.
Depresia je podľa múdrych učení hlavne pocit zbytočnosti, pocit žiť v samote aj napriek tomu, že máš okolo seba neskutoče veľa ľudí, ktorým na tebe záleží. Je to pocit nemať vôbec potrebu sa ukazovať svetu, pocit utápania sa v melanchólii, sebaľútosti, ktorú nevieš ovládnuť, v úzkostných stavoch, ktorým tiež nevieš prísť na kĺb, aby si s nimi nejako pozitívne pohol. Prichádza stav anhedónie, teda neschopnosti prežívať radosť či už zo života, alebo len z jeho malých častí. Kde je záujem o bežné činnosti? Hľadal by si márne. Niet energie, niet záujmu, niet ničoho. Vnímanie bazálneho organizmu je jedinou chuťou do života, ktorá v danom momente prevláda a aj to len preto, že je implicitná.
Človek sa vtedy pre okolie javí ako podráždený pesimista so zbytočnými a nevysvetliteľnými výbuchmi zlosti. Je ako ovládaný akýmsi neznámym démonom. Byť ale takto formulovaným pesimistom neznamená, že ten človek je zlý. Pesimista je v podstate len zle informovaný a prílišne unavený optimista, takže ísť oduševnene v takomto stave po zdroji informácií za účelom vrátiť sa do pôvodného, okolím akceptovateľného stavu, je vlastne začarovaný kruh. A to spotrebuje príliš mnoho energie, ktorá akosi prirodzene v tomto stave chýba.
Taký človek sa nedokáže ani koncentrovať, nepamätá si, lebo je mu to abslolútne jedno. Cíti sa za všetko vinný, pretože vždy takto vezme vinu na seba a tým pádom prichádza k záveru, že všetky problémy sveta spôsobuje on sám a tak sa nakoniec prirodzene presvedčí, že je celkom zbytočný. Bez neho by totiž všetko klapalo lepšie, pretože by pominul zdroj problémov, teda on sám.
Jedno je ale isté. Má príliš veľa času premýšľať a vyvodzovať závery. Žiaľ, nie celkom v tom pozitívnom smere. Práve naopak. Aj oheň lepšie horí, ak sa doň prikladá drevo! Premýšľa a vŕta sa v zbytočnostiach až mu to premýšľanie prerušuje spánok. No a nevyspatému človeku ani jesť nechutí. Takmer sa ani nehýbe, lebo to nepovažuje za potrebné. Je inhibovaný!
A čo je vlastne príčinou takejto Theprézy? Je to rôzne. Ide však najmä o vonkajšie faktory, napríklad psychosociálneho charakteru, fyziologický smútok, čoby reakcia na stratu blízkeho, problémy doma, či v práci, prepracovanosť, či syndróm vyhorenia (Burnout syndrom), rýchly a nevyhovujúci životný štýl, dlhotrvajúci stres, komplikované rodinné vzťahy, zodpovednosť za hypotéku, neistota, alebo aj nevyriešené traumy z minulosti. Možností je veľa. Tieto príčiny ľahko prenikajú do duše a pokiaľ nie sú vedome „upratané“, postupne ju ničia. Rovnako sa ale môže takáto hnusoba zjaviť aj bez príčiny a teda nie je jednoduché sa potom dopátrať k jej pôvodu.
A keď sa toto všetko spočíta a podčiarkne, niet divu, že trpí i fyzická schránka v podobe rôznych chorôb a defektov. Nechal som sa raz presvedčiť, že nejestvuje kombinácia – chorá duša a zdravé telo a naopak. A mám pocit, že je to axióma.