Slnko ticho oprelo sa do listov vína révy,
tam kde duša tvoja schúlená sediac v bahne riadka,
utápaš ju do seba ako búrka lodiam provy,
slzou ju snažíš sa podoprieť ako révu nočná hliadka.

Je ťažšie zodvihnúť sa, zdá sa, než ostať v otvorenej rane…
Je ťažké utrieť líce čo od horkosti sveta mokvá biedou…
I srdce ťažko klepe keď grilujú ho na šafráne…
Aj úsmev ťažký zdá sa, keď škrtajú ťa kriedou…

A tak padla tma obávaná. Už neschováš sa za svoj tieň.
Tentokrát si prehral duel s vlastným splínom,
čo svojou guľkou roztrhol ti ako papier deň.
Nuž niet iného kroku než utopíť sa vínom.