Od posledného môjho článku sa poriadne toho zmenilo. Ako už sám nadpis naznačuje, už naozaj zase vládzem žiť, dýchať a dokonca sa aj hýbať. Veci sa pohli, svet má zase inú, príjemnejšiu farbu a obzor…. obzor, ten je znova široký a je možné v ňom zahliadnuť svoju budúcnosť. Aj keď len vysnívanú, čo ale znamená, že znova snívam a idem si za tým….

Samotu, ktorá ma posledné obdobie tak zožierala, sa mi podarilo okoreniť o priateľov, ktorým na mne naozaj záleží a to je iba dobre. Byť sám sebou mi už nerobí taký problém, ako keď som s tým začal, snažil sa a vytrvával a zároveň sa pri tom nemilo prekvapoval reakciami okolitých, „čo by“ priateľov… Hold, bol som odrazu pre nich niekto iný. A práve títo mi ukázali chrbát a vieš čo? Je mi to už jedno. Radšej budem počúvať aký som jebnutý od naozajstného priateľa ako si nechať natierať med od človeka, ktorému na mne ani za mak nezáleží. A rozlišovať týchto ľudí, je podľa mňa, kľúčové k lepšiemu žitiu.

Dnes už vládzem bojovať, uvažovať, ale aj skúšať nové, či padať a znovu vstávať. Dokonca mám jasnú motiváciu ako ďalej, aj keď sám neviem, ako to celé dopadne. No čierne myšlienky už dokážem odievať do bielych habitov a označovať ich pozitívnym znakom, z ktorého si zoberiem len to pekné pre zajtrajšok. Moje vnútorné ozubené kolieska som za tú dobu vymenil z chatrných umelých za kovové a tie sa už točia ako dobre naolejované hodinky. Samozrejme, nič nie je ideálne, ale pokiaľ je človek aspoň marginálne spokojný sám so sebou, tak má vlastne dobre našliapnuté na svoje prirodzené šťastie.

Aj keď vidím jasne len pár krokov pred seba, stanovujem si malé ciele a potom, keď ich naplním, príde ďalší malý cieľ a potom ďalší a ďalší a tak postupne prechádzam k veľkým zmenám ako je presťahovanie sa do nového bytu. Apropos, dom sa nám podarilo predať, každý máme dnes svoje bývanie (ja ešte len čakám, kým sa presťahujem, lebo bývam dočasne niekde inde…. ale všetko bude). Za ten rok mi trošku opravili abláciou telesný motorček – srdce a tak som si povedal, že stres musím eliminovať na čo najmenšiu mieru, pretože sám som na sebe videl, ako stres dokáže postupne likvidovať telesnú schránku sekundárnym dopadom.

A stále verím, že niekde si… Ty, ktorá si mi súdená, Ty, s ktorou spolu prejdeme bok po boku po zvyšok našich životov. Verím, že naša Haliganda je už za blízkym obzorom a preto sa mi oplatí znovu bojovať a vládať ako kedysi. Chcem Ti byť oporou i oázou pokoja.